Smutná realita neodrádza – 2. Kapitola Nehemiáša

Úvod

Pokračovali by sme v príbehu o Nehemiášovi. Kvôli kontextu si zopakujme základné fakty:

Je približne 5 storočie pred Kristom. Izraelci existujú pod nadvládou perzského kráľa. Sú utláčaní, nemajú možnosť sa rozvíjať. Jeruzalem, ako obraz vtedajšieho židovského národa, je rozbitý. Má zničené hradby, spálené brány. Do tejto reality vstupuje Nehemiáš. Nie je priamym svedkom popisovaného smutného stavu. Žije ďaleko, na dvore perzského kráľa, kde zastáva významnú pozíciu v najbližšom teame kráľa. No napriek tomu sa cíti byť Židom. A prežíva príkorie svojho národa, i keď  by vôbec nemusel. Mohol by si v pohode užívať blahobyt kráľovského dvora. Prichádza k nemu brat a opisuje detailne situáciu, ktorá je v Jeruzaleme, svätom meste. Nehemiáš sa neubráni sa emóciám. Plače niekoľko dní. Potom sa v zápätí modlí a postí.

Príprava na dôležitú úlohu a Boží výber

Pán Boh si Nehemiáša nevybral náhodou. Pozná nás všetkých dokonale. A preto nedáva úlohy, ktoré by boli nad naše sily. No zas preto, aby sme neboli zbytočne nadutí, to Boh vymyslel tak, že mnohé veci vieme zvládnuť len v tandeme: Ja a Boh. Ak sa pokúsime sami, tiež to možno nejako pôjde. Ale s Bohom budú mať veci ten správny smer a ten správny efekt. Čiže Boh sa vo výbere nemýli. Ak teda niečo nefunguje, niečo sa nedarí, nie je to Božia chyba. Môže to byť preto, že sme kvôli zahltenosti samými sebou neporozumeli dobre Božiemu hlasu. Alebo sme si boli istí, že niečo zvládneme aj bez Boha, sami.

A keď si nás vyberie, dá nám dostatočnú prípravu. Niekedy prechádzame vecami, a nerozumieme, prečo sa nám dejú. Trápime sa alebo reptáme. No dôvodom môže byť práve to, že nás Pán Boh pripravuje na niečo, o čom ešte ani len netušíme. Preto v pokore skúsme prijímať veci a udalosti ako dar a výzvu. Nie ako trest. I keď to nevyzerá pozitívne a stojí nás to veľa síl.

Odvaha a dôvera              
Vráťme sa k nášmu príbehu. Sme na dvore kráľa Artaxerxa, kde je Nehemiáš pohárnikom. Ochutnáva nápoje predtým, ako ich vypije kráľ. K týmto ľuďom musel mať kráľ špeciálnu dôveru, lebo si musel byť istý, že ich niekto nezneužije na jeho odstránenie. Nehemiáš, obvykle veselý chlapík, je zrazu smutný. Kráľ si to všimol: „Kráľ sa ma opýtal: Prečo máš smutnú tvár, veď nie si chorý? Nebude to nič iné ako žiaľ v srdci.“ Nehemiáš 2,2. Nehemiáš kráľovi nebol ľahostajný. Vníma ho a má o neho starosť. Je tu teda dlhoročný vzťah. Aj toto je súčasť Božieho plánu. Dôvera, sympatie, prichádzajú ako dôsledok dlhodobého správania a konania. Bez toho by bol ďalší plán nerealizovateľný.

Niekedy máme tendenciu podceňovať dôležitosť bežného života. Chceme vnímať veľké veci, byť zapojení do gigantických misijných projektov. No pre Boha je najdôležitejšia Tvoja každodenná realita. Či v nej sa vieš spoliehať na Boha, či v nej odovzdávaš do Božích rúk svoje rozmýšľanie, konanie a rozhodovanie. Ak áno, Pán Ježiš si Ťa používa ako svoju predlženú ruku, aby si životom ukazoval na Boha a Jeho veľkosť.  Mt 25,23 Ak teda nevieš byť verný v bežnom živote, neočakávaj, že Ti Pán Boh dá veľkú zodpovednosť. Nemal by si šancu ju zvládnuť.

Osvedčený a smelý

Boh si vybral Nehemiáša, lebo videl, že je verný a pokorný. Tým si získal aj dôveru kráľa. A môže byť v príhodnom čase použitý na zodpovednejšiu úlohu. Pán Boh pripravil kráľovo srdce a otvoril oči. A on videl smutného Nehemiáša. Preto sa s ním o tom rozpráva. A Nehemiáš nie je žiaden suverén. Dokonca sa pri debate s kráľom až preľakol /Neh 2, 2/. Odpovedal kráľovi, ale popri tom sa modlil. A Pán Boh ho nielen že upokojil, ale dal mu smelosť a otvorenosť. A preto Nehemiáš popri odpovedi mal aj odvahu žiadať kráľa o pomoc.

Ak nás Boh posiela aj do väčších vecí, nemusíme sa báť, že to nezvládneme. Potrebujeme v tom mať dôveru v silného Boha. Nechcime sa vyhovárať ako napr. Mojžiš, ktorý aby sa zbavil Bohom danej úlohy, vyhováral sa okrem iného na svoju slabú výrečnosť/2. Mojž. 4,10/. A preto aj Nehemiášovi pomohol sformulovať veci tak, aby ich kráľ prijal. Pýtať si povolenie odísť zo služby na istý čas, to bolo v poriadku. Prosiť odporúčacie listiny pre miestodržiteľov, aby mal hladkú a bezproblémovú cestu, to bolo tiež ok. No žiadať drevo a materiál na opravu jeruzalemských hradieb bolo pomerne dosť trúfalé. /Neh 2, 8/ Tu jednoznačne vidieť, že Pán Boh dal Nehemiášovi odvahu. Vzal od neho paralyzujúci rešpekt a dal silu povedať, čo bolo potrebné. A kráľ so všetkým súhlasil. Sprievod i s materiálom sa vydal na cestu a prešiel bez problémov do Jeruzalema.

Príprava sa teda podarila. Materiál je dovezený. Listiny zaručujú ochranu samotného kráľa. No miestodržitelia, ktorí nenávideli Izraelcov, začali sa mať na pozore. Netušili, čo sa bude diať. No bolo im jasné, že Žid, ktorý prišiel aj s kráľovými listinami a veľkým sprievodom je veľmi nebezpečný./Neh 2, 10/  Aj keď Boh má veci v rukách, diabol sa snaží do nich vstúpiť. Hľadá priestor, malú štrbinku, kde by vedel vniknúť a začať nahlodávať. Keď teda vidíme Božie dielo, nezanedbávajme modlitby a pôst. Prosme o silu odolať náporom zlého, nech prídu z akejkoľvek strany.

Teória sa musí ukázať v praxi                                                                         

„Ale nikomu som neoznámil, čo mi vnukol môj Boh urobiť pre Jeruzalem.“ /Neh 2, 12/ Na konaní Nehemiáša vidieť, že to bol múdry muž. Po príchode do Jeruzalema neprezradil viac ako musel. Snažil sa dodržať postupnosť vecí a neurýchliť nič. Aj my niekedy viac rozprávame ako konáme. A radi urýchľujeme veci. No Kazateľ hovorí: „Všetko má svoj čas.“ /Kaz 3,1/ A aj Nehemáš to vedel. Preto neroztrúbil hneď dôvod svojej návštevy. Potreboval si v pokoji na tvári miesta prejsť hradby, brány a ďalšie miesta, aby ho niekto nemohol obviniť z toho, že je mimo realitu. A doteraz bol. Všetky informácie mal iba sprostredkované. Preto sa v príhodnom čase vybral na hradby, aby svoje vedomosti konfrontoval s realitou.

Je až zarážajúce, ako sa my necháme diablom oklamať, a plánujeme veci s nadšením, bez ohľadu na realitu. A riešime potreby našich zborov od zeleného stola, bez porozumenia skutočných potrieb.

Nie je tomu ani tak dávno, čo v našej cirkvi istá skupina presadzovala projekt nazvaný Priveď svojho priateľa do cirkvi. Názov sa mi zdal výstižný. Znel ako osobná misijná výzva pre každého z nás. No obsah bol skôr na zaplakanie. Projekt mal reagovať na to, že do cirkvi občas zablúdi ktosi cudzí. A jeho cieľom bolo, aby sme takému človeku dali do ruky spevník, vysvetlili mu liturgiu, históriu našich náboženských obradov. Pritom ak Pán Boh privedie nového človeka do cirkvi, potrebuje vnímať záujem o neho ako o človeka. Našou úlohou je zistiť dôvody, pre ktoré k nám zablúdil a dať mu pocítiť Božiu lásku, ktorú možno práve v cirkvi hľadá a má byť pre neho útechou pri ťažkej životnej situácií, či stroskotanom živote. A takémuto človeku liturgia ani historický kontext obradov nepomôžu.

Na Nehemiášovom príklade si môžme uvedomiť dôležitý princíp: Všetko, čo robíme pre Boha, potrebuje svoju náležitú prípravu. A túto nesmieme podceniť. Pán Boh nám dal rozum i patričné zručnosti, aby sme to zvládli. No potrebujeme byť zodpovední za zverené dielo.

Sila je v spoločenstve

Po zistení reálneho stavu sa Nehemiáš postavil pred ľud. Zdieľal s ním neutešenú situáciu, ktorú mal možnosť vidieť. No nestavia sa do polohy záchrancu a vodcu. Snaží sa motivovať k spolupráci. Je si vedomý toho, že tak veľké dielo nemá šancu zvládnuť sám, nech by mal akúkoľvek veľkú podporu svojho kráľa.

I my stojíme pred veľkou výzvou. Naša cirkev mnohokrát vyzerá ako tie hradby. Je rozbitá, má plno trhlín, niekde sa nachádza už len spálenisko. A to je veľká výzva pre nás. Modlime sa, otvorme Bohu srdce, a On nám ho zapáli pre druhých. A cez naše nadšenie môže zapáliť aj iných a pozvať do spoločného zápasu. No ako nie je možné hradby opraviť naraz celé, musí aj obnova cirkvi ísť postupne po zboroch v ktorých žijeme a slúžime. No chce to, aby sme tak ako Nehemiáš otvorili oči a prijali za svoju výzvu na obnovu Božej cirkvi. A tiež, aby sme sa tak, ako Nehemiáš, vrúcne a odovzdane modlili, postili a volali k Bohu. A motivovali ďalších. Najprv k nasledovaniu Pána Ježiša, a potom k budovaniu spoločenstva.

Svedectvo je dôležité

Keď Nehemiáš hovoril k ľudu, podelil sa aj s tým, ako Boh mocne a zázračne pri ňom konal. A aj vďaka tomuto svedectvu sa Izraelci rozhodli, že opravia svoje hradby i brány. A skutočne to aj zrealizovali. Preto nezabúdajme aj my vo svojich spoločenstvách na osobné svedectvo. Nedajme sa oklamať diablom, ktorý nám nahovára, že viera a jej prežívanie je našou súkromnou vecou, ktorá nepatrí na verejnosť. Pán Boh potrebuje naše svedectvo. Sme Jeho ústami medzi ľuďmi. A svedectvo pred spoločenstvom má ešte jednu dôležitú funkciu. Zbližuje bratov a sestry. A otvorenosť buduje dôveru.

Prajem nám všetkým, bratia a sestry, aby sme rovnako ako Nehemiáš, vedeli mať otvorené srdce, byť poslušní a vytrvalí na modlitbách. A Pán Boh nás bude používať tam, kde sme na budovanie svojho kráľovstva. A to aj napriek tomu, že realita sa nám zdá byť mnohokrát ťažká, a možno zložitá. No pod Božím vedením sa nemusíme nechať odradiť. On nás pripraví a použije tam, kde sme naozaj potrební.

 L.Ontko