NEHEMIÁŠ (5, 1-19)

I.

Hospodárska kríza a Nehemiášovo riešenie 5, 1-13

Nehemiášovo konanie ako miestodržiteľa 5, 14-19

II.

Nehemiášprežil nápor nepriateľov. Zaslúžil by si pokoj a čas na oddych. No Boží ľud je opäť skúšaný a to zvnútra. Hospodárska kríza vyruší Nehemiáša uprostred budovania stavby. Musí zasiahnuť. Riešiť ťažkú životnú situáciu. Bol človekom váženým, no oslobodeným od seba samého – od zisku a uznania –pomáhal blížnemu a sám robil to, čo žiadal od druhých.

5, 1-5

V Jeruzaleme sa pre stavbu múrov nemohol riadne rozvinúť hospodársky život a produkcia. Následkom toho nastal hlad, ktorým boli najviac postihnuté rodiny s deťmi. Otcovia, ktorí mali zarábať na chlieb, pracovali na hradbách. Pocítila to aj stredná vrstva, ktorá vlastnila polia, vinice a domy. Za normálnych okolností by bola dobre prosperovala, ale počas stavby nemala ani ona dosť možností riadne obrobiť polia. Možno preto, že ľudia, ktorí na poliach pracovali, boli zamestnaní teraz na stavbe. Najhoršie to bolo v rodinách, ktoré dali do zálohu svoje polia, ale aj svoje deti. Keď po čase nevrátili požičané obilie či peniaze, prepadli im deti a stali sa otrokmi „My musíme ujarmovať svojich synov a svoje dcéry ako otrokov“ (5b). To postihlo najmä dievčatá, dcéry, ktoré sa pokladali za menejcenné ako synovia. Bolo to iste kruté, ale bol to zúfalý krok, ktorý v týchto okolnostiach chudoba musela robiť. V tejto bezmocnosti nastal veľký krik ľudu. Ešte prednedávnom stáli vedľa seba a budovali hradby, a teraz sa obrátil brat proti bratovi. Preto krik ľudu je varovným znamením.

5, 6-11

Ako sa to pokúsil riešiť Nehemiáš? Nenahneval sa na protest ľudu a žien, ale stál na strane ponížených. Zvoláva proti boháčom veľké zhromaždenie, aby počuli hlas ľudu. Odvoláva sa nielen na Mojžišov zákon, ale aj na zdravý rozum. A po všetkých argumentoch pristupuje k nim aj s pastierskou láskavosťou„Odpusťme im tento dlh!“ (10). Aj on aj jeho bratia a sluhovia požičiavali ľuďom peniaze (hoci možno predpokladať, že nie na úžerný úrok). A tak sa započítava aj on solidárne medzi tých, ktorí spáchali zlo a vyzýva ich, aby chudobným navrátili polia a vrátili úrok, a to „ešte dnes“ (11). S pastierskou láskavosťou a solidárnym stotožnením sa s nimi – prosí, aby sa zmenili.

5, 12-14

Keď boháči počuli Nehemiášovu výzvu, „umĺkli a nenašli slova“ (8b). Bolo to nádejné znamenie ešte počas jeho reči a je v tom vždy nádej, keď niekto zamĺkne, keď sa ho Boh dotkne. Je to dobrý začiatok, ale ešte nie koniec. Boháči po Nehemiášovej reči povedali „Vrátime, a nebudeme od nich nič požadovať“(12). Človek môže byť zahanbený a zasiahnutý, ale k činu je niekedy ďaleko. Tu však dochádza k činu pokánia. Boháči vracajú polia. Táto dobrovoľnosť je Boží div. Nehemiáš bol však dosť múdry na to, aby veci nenechal na tomto bode. Čo povedali, to sa mu páči a verí svojím bratom. Avšak on nielen dôveruje, ale aj preveruje. Preto hneď volá kňazov, aby všetkých zaviazal úradnou prísahou, ktorá by sa stala zákonom. Nakoniec bohatí nielen prisľúbili zriecť sa úžery, ale to skutočne aj vykonali. Nie čudo, že „celý zbor prisvedčil: Amen! Potom oslavovali Hospodina“ (13). Kapitola začína rozporom medzi chudobnými a bohatými, konči sa však tým, že chudobní hovoria Amen – áno na čin bohatých. To je dôvod na oslavu Boha, ktorý zachraňuje z konkrétneho hriechu.

5,14n

Nehemiáš je vzorom človeka, ktorý bol vyslobodený od zisku. Aby sme mali aspoň predstavu o tom, čoho všetkého sa zriekol, musíme vedieť na čo všetko mali právo a mohli si nárokovať miestodržitelia. Ročne to bolo 167 až 233 kg striebra. Okrem toho naturálne dávky boli 1 vôl a 6 oviec, k tomu hydina a víno na jeden deň. Je ťažké si urobiť predstavu o tom, aká to mohla byť suma na dnešné pomery, lebo aj cena striebra aj cena dobytka sa mení. Môžeme tu vysloviť len odhad, že dnes by to mohlo byť 66 000 – 99 000€. Nehemiáš sa zriekol týchto miestodržiteľských príjmov „dvanásť rokov ani ja ani moji bratia sme nejedli miestodržiteľský chlieb“ (14). Keď si túto ročnú sumu vynásobíme 12 rokmi, dostaneme výsledok – sumu ktorej sa Nehemiáš počas svojho úradovania zriekol. Okrem toho ani jeho bratia, t. j. rôzni bližší príbuzní, nenárokovali si na príjmy, ktoré im právom patrili ako vysokým úradníkom. Kde hľadať pohnútok k takémuto činu? To nám prezrádza malá poznámka na konci 15. verša „ale ja som tak nerobil z bázne pred Bohom.“ Týchto ohromných príjmov sa Nehemiáš vedel zriecť preto, že sa bál Boha.

5, 16-18

Nehemiáš bol oslobodený od túžby po zisku a zbohatnutí. Nebol však zachránený len od niečoho, ale aj pre niečo. Pýtame sa teda nielen na to, čoho sa zriekol, ale aj na to, čo daroval iným. Hovorí nám o tom 16. verš „Ba chytil som sa i do práce na hradbách, hoci sme nezískali pole, a všetci moji služobníci boli tam zhromaždení pri práci“.Nehemiáš to nemusel robiť. Ale on si to vzal za životnú úlohu a postavil sa na čelo, namiesto toho, aby bol v čase núdze skupoval lacné pozemky. Naopak, sluhov dal tiež k dispozícii na budovanie hradieb. Bol vyslobodený na to, aby stavbe venoval svoje sily, čas a sluhov. No nielen to, lebo stavba vyžadovala zmobilizovanie všetkých prostriedkov. Tí, ktorí tam pracovali a ktorí stavbu viedli, potrebovali aj jesť. Okrem toho na stavbu prichádzali aj niektorí cudzinci, už či sa na stavbu pozrieť alebo im pomôcť. Tých museli tiež pohostiť a stravovať. Odkiaľ nato Nehemiáš mal, nevieme, lebo sa o tom nepíše. Je však pravdepodobné, že mu ako miestodržiteľovi patrili určité majetky z kráľovského vlastníctva, z ktorých udeľoval aj svojím bratom a z ktorých potom požičiaval ľuďom peniaze i zbožie. No vieme bezpečne, prečo to mal „lebo robota zaťažovala tento ľud“ (18). Už sme počuli, že sa svojho platu zriekol preto, že sa bál Boha. A teraz nám ešte hovorí, že robil tak preto, že videl, ako na ľud dolieha ťažká služba. Akoby mohol v tejto situácii svojho ľudu ešte priťažiť? Nie! Rozhodol sa naopak, svojmu ľudu trochu pomôcť.

5, 19

Po správe o sebe a o svojom konaní za 12 rokov má Nehemiáš zaznamenanú aj modlitbu k Bohu „Pamätaj, Bože môj, k môjmu dobru na všetko, čo som vykonal pre tento ľud“ (19). O čom svedčí táto modlitba? Najprv o tom, že po svojom konaní si Nehemiáš uvedomil, že rozhodujúce nie je to, čo on vykonal, ale čo koná Boh. Keď sa teda Nehemiáš modlí, aby Boh naňho pamätal, apeluje na Božiu milosť, ktorá jedine prijíma aj to dobré, čo vykonal. „Pamätaj ... k môjmu dobru“, modlí sa Nehemiáš a vie, čo robí. Lebo existuje aj Božie pamätanie, ktoré je človekovi na skazu. Tak sa modlí žalmista „Hospodine, pripomeň synom edómskym deň Jeruzalema, keď hovorili: Zbúrajte, zbúrajte ho do základu!“ (Ž 137,7). Nehemiáš sa neodváži jednoducho ukázať na svoje činy a automaticky počítať s tým, že ich Boh uzná. Aby ich Boh uznal a prijal, musí sa rozpomenúť na dobré. A to je vecou jeho slobodnej milosti, ku ktorej nie je prinútený ani dobrými činmi zbožného človeka. Boh dáva odmenu, ale tá ďaleko prevyšuje všetko to, čo sme dobrého vykonali, a prehliada to, čo sme vykonali zlého. Lebo všetko je milosť! A tak tu máme krásny príklad človeka, ktorý vykonal veľa dobrého pre Boží ľud, ale nakoniec sa cíti odkázaný na Božiu milosť a zľutovanie.

III.

Má dnešný, neraz ukričanýsvet kresťanského Nehemiáša? Človeka, ktorý pochopil a osvojil si podstatu zbožnosti? Človeka, ktorý sa vie postaviť proti mocným i bohatým a zasadiť sa za chudobných? Kde stojí cirkev dnes? Na akom základe budujeme svoj život? Možno sa dokážeme hnevať, kritizovať, či hodnotiť iných, spolu reptať... No nevytráca sa z nášho života - z našich spoločenstiev nádej, láskavá prosba? Dnešná 5. kapitola začína rozporom medzi chudobnými a bohatými, konči sa však tým, že chudobní hovoria s radosťou Amen – áno, na čin bohatých. Máme my dnes dôvod na oslavu Boha?Áno, máme, lebo tak ako pri Nehemiášovi, tak aj pri nás je Božia milosť a zľutovanie. On nám aj dnes ponúka „reparát“ – opraviť, napraviť všetko, čo je zlé, lebo naša budúcnosť závisí od toho, či budeme vedieť vplývať na to, aby sa človek stal človeku bratom. Veď On, Boh sám sa stal v Ježišovi Kristovi človekom, našim bratom, aby nám pomohol – dal dobrú radu, ten najlepší príklad... Aj Nehemiáš robil to, čo žiadal od iných. Bol človekom oslobodeným od seba samého – od zisku a uznania – a pomáhal blížnemu. Ako je to s nami? Čo je nám bližšie dávať, alebo brať? V jednej dedine chceli mať kostol, ale najprv museli naň našetriť. Istá pani sa rozhodla dať všetky svoje úspory na tento účel. Práve vtedy sa ľudia dopočuli o veľkom zemetrasení v susednej krajine. Povedali si „My si chceme postaviť kostol, a tam je taká bieda.“ Dlho nerozmýšľali a peniaze srdečne poslali do oblasti postihnutej zemetrasením. Na kostol však šetrili ďalej, aby so stavbou mohli začať čím skôr. Ale zakaždým, keď už mali nejaké peniaze, tak prišla správa o niečej núdzi a oni zakaždým pomohli svojimi peniazmi. „Nemáme kostol“ povedali, „ale aj tak sa nám v našej dedine dobre žije.“ A na mieste, na ktorom raz BUDE stáť kostol, sa hrajú naše malé deti. Máme krásne kostoly, domy... a predsa ako len zriedka počuť slovo, že sa nám dobre žije. A vieme vôbec, kde sa „hrajú“, čo robia naše deti? Nehemiáš vyznáva „ale ja som tak nerobil z bázne pred Bohom.“Nehemiáš sa dokázal vzdať zisku, pomôcť prácou vlastných rúk, videl potreby blízkych i pocestných... lebo sa bál Boha. My tiež vieme pracovať, dať milodar, vykonať veľa dobrého pre Boží ľud, cirkev..., ale akoby sa vytrácalaz našich sŕdc bázeň pred Bohom, vedomie, že sme vo všetkom odkázaní na Božiu milosť a zľutovanie. Je zlé, ak človek koná dobre len preto, aby si potom nárokoval za to uznanie, pochvalu a česť. Jeden človek chcel dať na kostol veľkú sumu peňazí, ale s podmienkou, že jeho čin bude zverejnený na prednej stene pri oltári. Neraz vykonáme dobre a potom to dokážeme znehodnotiť tým, že žiadame za to odmenu. Nezabúdajme, že rozhodujúce nie je to, čo my vykonáme, ale čo koná Boh.On nekričí, ale nám ponúka riešenie na každý deň a koná medzi nami svojim Slovom, darmi milosti i cez modlitby. A tak prosme aj my spolu s Nehemiášom„Pamätaj, Bože môj, k môjmu dobru na všetko, čo som vykonal“. Amen