Živé   slovo   VČERA   I   DNES

Úvod

Sú slová, ktoré nestihnú doznieť a už o ne nemá nikto záujem. Sú aj myšlienky, ktoré vytrvajú dosť dlho a neraz sa k ich hodnote vraciame pre poučenie. Je však Slovo živého Boha, ktoré od prvej litery až po poslednú je živé, nemenné a navyše je v ňom Duch a život. Takéto slovo sme si pred chvíľou čítali.

Čítanie knihy Nehemiáš prináša veriacemu veľkú radosť. Dozvedá sa o naplnených Božích zasľúbeniach. Sleduje veľké skutky Hospodinove konané skrze verných služobníkov. Prečítaná ôsma kapitola tejto knihy zvlášť ukazuje, aké je toto Slovo živé a život prinášajúce aj pre ľudí dnešnej doby. Nám starším navyše pripomína táto kniha aj dobu útlaku cirkvi, ktorá skončila pred štvrťstoročím. Tak vtedy, ako aj pred nedávnom, Hospodin bojoval za svoj ľud a predivne ho vyviedol z poroby do slobody. Každý, kto zažil obmedzenia a útlak počas totalitnej doby, si teda aspoň čiastočne vie predstaviť problémy, ktoré prekonával Nehemiáš s navrátivšími služobníkmi Najvyššieho zo zajatia v Babylone. Oslobodených čakala veľká práca obnovy Jeruzalema, národa a služby Hospodinovi. Práce bolo veľmi veľa a síl pomenej. Nie všetci chceli zmeniť daný stav. Elán a nádej na skoré dokončenie prác narušili nástrahy hriechu, ktoré povstali pred Nehemiášom a oslobodeným ľudom. Bojovali nielen s vonkajším nepriateľom, ale aj s hriechom vo vlastných radoch. Nie je divné, že cudzinci viac dôverovali sile Babylona, ako moci Hospodina. Divné je, že domáci páchali hriech na tých najslabších. Aj napriek tomu sa naplnila viera Božích služobníkov, ktorú neskôr apoštol Pavol napísal do listu Rímskym: „Čo teda povedať na to. Keď Boh za nás, kto proti nám?“ Pán Boh zlomil odpor nepriateľa a požehnal práce na oprave hradieb, vyčistení chrámu, obnove bohoslužby. Požehnal opravu aj trhlín nielen v hradbách mesta, ale aj vo vzťahoch medzi ľuďmi, ktoré spôsobil hriech. Prestalo vydieranie a zotročovanie vlastnými kniežatami a zbohatlíkmi. Do popredia vystúpila nová morálka ľudí plne oddaných Hospodinovi. Mohla sa začať nová, duchovná obnova v živote Božieho ľudu. Blížiaci sa sviatok Nového roka, sa pre Ezdráša a Nehamiáša stal dôvodom k prvému kroku obnovy. Pre tento krok ho spojili so sviatkom stánkov. Ním si mali Izraelci pripomínať vyslobodenie z otroctva v Egypte. Na tento čas Ezdráš spolu s kňazmi zvolal ľud k Vodnej bráne, aby splnili Mojžišov príkaz: „Na konci každého siedmeho roku, v čase určenom na odpustenie dlhov, na sviatok stánkov, keď sa celý Izrael príde ukázať pred Hospodinom, tvojím Bohom, na miesto, ktoré si On vyvolí, budeš nahlas predčitovať tento zákon pred celým Izraelom“ (5. Mojž. 31, 10- 11). Priestranstvo pri Vodnej bráne, kde zhromaždenie zvolali, tiež nebolo vybrané náhodou. V bohoslužobnom živote hrala dôležitú úlohu. Cez ňu sa z prameňa Gichón v slávnostnom sprievode nosila voda do chrámu a vylievala k základom oltára. Bola znakom vznášania sa Ducha Svätého nad vodami. Zídenému ľudu symbolizuje živú vodu, slovo zákona. Je vskutku živé. Presvedčia sa o jeho sile, keď začne meniť ich vzťah k Hospodinovi a k bohoslužobe.

Ak sviatky stánkov a Nového roka boli pred Ezdrášom časom veselosti a hodovania, teraz dostali novú náplň. (Spomeňme si na naše Vianoce a Veľkú noc). Predtým na slovo Pánovo a Jeho skutky nebolo miesto. Teraz po prečítaní knihy zákona, ktorú priniesol Ezdráš z Babylona, ľud pochopil podstatu Božej lásky k nemu. Zaplakal nad svojim vzťahom k Bohu a nad svojimi hriechmi. Pokánie odstránilo hriech a uvoľnilo riečište Božej milosti a jej prúd sa mohol rozliať v srdciach ľudu. Nastala skutočná radosť. Vyjadrila ju vzájomná láska a delenie sa s darmi nebeského Otca. Duchovné dalo nový rozmer sviatkom Nového roka a stánkov. Boží ľud ho už nehľadal v hostine a radovánkach, aj keď mu aj tie boli dopriate. Hľadal Hospodina a chcel Ho mať uprostred seba. Len s Ním a podľa Jeho priania chcel sláviť Božie dielo a plniť Jeho vôľu. Cestu k splneniu tejto túžby mu otvorilo živé Božie slovo.

Živé slovo účinné aj dnes

Prečítané slovo Písma nás z jednej strany potešilo z obrátenia Izraela, z druhej strany odhalilo bolesti, ktorými trpia naše spoločenstvá. Nedivme sa. Je živé dnes rovnako ako vtedy. Ak sme pozorne sledovali ciele a správanie sa predstaviteľov a ľudu Izraela, môžeme sa poučiť. Hľadať cestu, ako dosiahnuť, aby naša cirkev a naše zborové spoločenstvá duchovne ožili. Našou istotou je Božie slovo. Nestráca silu a schopnosť obnoviť a spasiť jednotlivca i spoločenstvo. O päťsto rokov neskôr sa o tom presvedčil apoštol Pavol, neskôr reformátori a vidíme Ho v akcii aj dnes. Ak sme si pri počúvaní ôsmej kapitoly povzdychli, aké by bolo vzácne také oživenie dnes v našej cirkvi, nevešajme hlavu. Pozdvihnime ju a všimnime si z počutého slova niekoľko dôležitých bodov, ktoré my sami môžeme naplniť.

Ako prvé vidíme spoločné zhromaždenie. Počuj, Izrael! Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin. Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou. Keď zavolal Hospodin, všetok ľud sa zhromaždil do jedného /evanjelický a ekumenický preklad/, ako jeden muž /Roháčkov a katolícky preklad/. Zišli sa pospolu ako Boží ľud. Uvedomili si zodpovednosť za svoje vyvolenie. Poslúchli autoritu Pánovu:

Len so smútkom spomínajú pamätníci na evanjelické zrazy počas 1. ČSR, keď sa schádzali desaťtisícové zástupy veriacich, aká sila z nich sálala. Aké požehnanie prichádzalo do cirkvi i národa aj v dobách monarchie, keď sa ľud schádzal do centier zborov z filiálok a neprichádzali len na služby Božie, ale aj na katechizáciu, aby rozumeli Božiemu slovu - Hospodinovi.

Babylonské zajatie bolo pre Izrael veľkým poučením. Pochopili, že Hospodinov trest bol zaslúžený. Skúsenosti pri stavbe hradieb im pripomenuli, ako ľahko sa hriech znovu udomácni medzi nimi, ak mu nepostavia priehradný múr. Pri Vodnej bráne sa zhromaždili ako jeden muž. Navzájom sa povzbudzovali a posilňovali vo viere.

Skúsili ste už niekedy počúvať slová účastníkov veľkých zhromaždení, akí sú povzbudení už len tým, že patria do veľkého davu? Aj sami sme skúsili radosť, keď sa zaplnil chrám a zazneli mohutné chorály. Divne znejú slová mnohých dnešných kresťanov: Kristus áno, cirkev nie. Chcú hlavu bez tela? Ako môžu milovať Boha, ktorého nevideli, keď nemilujú brata, ktorého môžu vidieť, stretnúť a s ktorým sa môžu zdieľať? Tam, kde sa stráca sa povedomie zodpovednosti za cirkev, telo Kristovo, prichádza ochladenie vzťahu k Pánovi i Jeho ľudu. Apoštol píše Židom: Neopúšťajme svoje zhromaždenia, ako niektorí majú vo zvyku, ale napomínajme sa, a to tým viac, čím viac vidíme, že sa približuje ten deň /Žid. 10,25/. Hriech a svet odvádzajú Božie deti od prípravy na Pánov deň.

Túžili počuť slovo Božie. Izrael pochopil, čo vyjadril žalmista v Ž 127.: Ak Hospodin nestavia dom, márne sa namáhajú stavitelia; ak Hospodin nestráži mesto, márne bdie strážnik. Zhromaždili sa, aby počuli, čo im hovorí Boh Izraela. Požiadali zákonníka Ezdráša, aby priniesol knihu Mojžišovho zákona. Aj keď na pódiu videli Ezdráša a kňazov, počúvali Hospodina. Aká to túžba po Božom slove, keď si uvedomíme, že sa nezišli na hodinu, ani na pol dňa. Bolo to osem dní, čo počúvali Božie slovo. Aký to kontrast proti nám, keď hodina na stretnutie s Pánom je pre mnohých dnešných kresťanov problémom. Oni s úctu počúvali a prijímali slovo života. Mali v pamäti slovo Pánovo: Počuj, Izrael! Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin. Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou. Slová, ktoré ti dnes prikazujem, budú v tvojom srdci /5. M 6, 4 – 6/.

Áno, koho milujeme, toho s veľkou úctou a láskou počúvame. Spomínam si ako sa pri smrteľnej posteli svojej matky a starej matky zišla rodina, aby ju ešte aspoň na pár hodín počúvali. Priniesli si aj magnetofón a pobádali ju, aby im čo najviac povedala. O čo viac by sme sa mali tešiť na slovo Otcovo, ktorý nám posiela slovo života. Slovo, ktoré sa stalo telom? Slovo, ktoré má moc spasiť naše duše. Slovo, ktorého jediným záujmom je priviesť nás do slávy večnej. Ak by ho nepočuli, nemohli by plniť Jeho vôľu. Je vyjavená v Jeho slove. Je pokladom Božieho ľudu.

Ľud už v zajatí pochopil, že najdôležitejšou úlohou bude zachovať slovo Hospodinovo. Zajatie im otvorilo oči pre Jeho pravdu. S veľkou láskou horlivo spisovali a zbierali sväté texty. Keď sa vracali so zajatia, neprišli domov s prázdnymi rukami. Priniesli do Jeruzalema vzácny dar – Božie slovo. Čo ho takým vzácnym robí? Pán Ježiš prosí v arcipastierskej modlitbe Otca o pomoc pre Jeho deti: Posväť ich v pravde. Tvoje slovo je pravda. Pamätajme, že aj nás len pravda slova Pánovho vyslobodí.

Boli vyzvaní, aby počúvali s porozumením. Dnešné deti sú nesústredené a nemajú záujem o knihy. Naučili sa čítať, ale mnohé prečítanému nerozumejú. Učitelia sa snažia deti priviesť k čítaniu textov s porozumením. Nestačí poznať počuté slová. Aj pri Vodnej bráne bola pozornosť všetkých obrátená na knihu zákona. Nie všetci rozumeli tomu, čo počuli. Musíme si uvedomiť, že ani my nechápeme všetkému, čo nám Pán hovorí. Preto nám posiela pomoc. Spomeňme si na vzdelaného muža. Dvorana etiópskej kráľovnej – matky. Vedel čítať a Božie slovo miloval. Vlastnil zvitky Biblie. Pri ceste zo slávností v Jeruzaleme sa cestou domov nenudil, čítal si proroka Izaiáša. Duch Svätý vedel, že mu chýba pochopenie. Poslal mu na pomoc diakona Filipa. Jeho otázka:  Či aj rozumieš, čo čítaš?  Sme spokojní s tým, že si prečítame z Biblie, alebo chceme aj rozumieť?

Dvoran prijal Filipovu pomoc. Dal mu nielen miesto vo voze, ale si aj ochotne dal vyložiť Písmo tomu, kto bol povolaný a aj k nemu poslaný. Dnes sa situácia veľmi zmenila. Z akéhosi vzdoru, alebo malej dôvery, mnohí hľadajú všelijaké vysvetlenia v bulvárnych časopisoch, na internete a pod. Behajú od mora k moru, aby počuli slovo Božie.

Ľud na slávnostiach Nového roka a stánkov sa dal poučiť svojim učiteľom. Obrátili sa na tých, ktorí boli na to vyvolení a povolaní. Nehľadali už zavádzajúce učenia. Nebežali ani za tým, čo by bolo pre nich „pozitívne.“ Ezdráš, kňazi a levíti poúčali ľud o zákone, a ľud stál na svojom mieste. Čítali z knihy Božieho zákona stať za staťou, vysvetľujúc zmysel; tak pochopili, čo sa čítalo. Tu sa ukázalo, aký je dôležitý osobný prínos Božích poslov, keď pokorne a neúnavne konajú svoju službu. Námaha a zanietenie kňazov s túžbou ľudu počúvať Hospodina priniesli požehnané ovocie.

Nuž, každá akcia je úspešná podľa toho, aký prinesie výsledok. Určite aj Ezdráš s Nehemiášom čakali, ako ľud Boží zareaguje. Výsledok bol viditeľný. Požehnanie Pánovo sa nedalo zakryť. Duchom Svätým usvedčení z hriechu, plakali „nad sebou a nad svojimi dietkami.“ Konali pokánie. Čítame: Všetok ľud plakal, keď počul slová zákona.“ Posledný starozmluvný prorok, Ján Krstiteľ svedčí: Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo Božie. Tým istým slovom začína svoje účinkovanie Pán Ježiš Kristus. Bôľ nad sebou samým je veľmi veľký. Rovnako aj sklamanie so seba. Boh Duch Svätý nás neusvedčuje z hriechu preto, aby sme zahynuli. Chce nás priviesť k poznaniu našej zlej situácie, aby sme hľadali východisko. Prorok Ezechiel, ktorého proroctvo už v tom čase poznali, cestu záchrany ukázal v pokání a odvrátení sa od zlej cesty a v návrate k Hospodinovi.

Slovo Pánovo prináša kajúcnikovi uistenie o Božej milosti. Kňazi kážu ľudu, aby radosť z odpustenia hriechov oslávil hodovaním a zdieľaním sa s chudobnými. V Božom ľude nemá byť nikto bez dôvodu k radosti. Rozmýšľajme nad slovami Pána Ježiša Krista: Aby ľudia videli vaše dobré skutky a velebili vášho Otca, ktorý je v nebesiach. Sám Pán koná rovnako.

V podobenstve o svadbe kráľovho syna vidíme, že všetkým pozvaným dal svadobné rúcho, aby nebo dôvod k smútku z poníženia.  

Ďalší dôsledok pochopenia Pánovho slova, bolo obnovenie zmyslu a významu sviatku stánkov. V popredí jeho svätenia už nie je hodovanie. Na prvom mieste je Hospodin a Jeho láska k Jeho ľudu.

Záver

Neraz podceňujeme vyvolený národ. Skúsme sa zamyslieť nad svojim vzťahom k Hospodinovi nášmu Bohu. Dokázali by sme Mu priniesť takú obeť lásky, o akej sme dnes počuli z knihy Nehemiáš? Nemáme v Pánovi Ježišovi Krstovi väčší dôvod k preukázaniu takej lásky, ako mali oni? Uvažujme, prečo to dokázali oni a prečo sa nám tak milovať Pána nedarí?