TÉMA ROKA 2015: Obnova Božieho ľudu (na základe knihy Nehemiáš)

POTREBA POKÁNIA

NEHEMIÁŠ 9, 1- 37

ÚVOD

Boží ľud počúva Boží zákon, jeho slovo a reakcie naň čoskoro prichádza. Lebo slovo Božie je živé a mocné a je ostrejšie než ktorýkoľvek dvojsečný meč a preniká až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a je schopné posudzovať hnutie a zmýšľanie srdca (Žid 4, 12). Božie slovo teda nemôže nechať človeka v pasivite. Najprv prichádza radosť Božieho ľudu z počutia Božieho zákona. Pochopil, že Boh nielen od nás niečo chce, ale On nám i predtým omnoho viac dáva. Veď nechápeme niekedy práve Božie slovo skôr ako záťaž, ako sumár povinností, zákazov a príkazov? Či to nie je naša nesprávna optika, pohľad na Božie slovo?

Po radosti a „celonárodných“ oslavách Sviatku stánkov však prichádza - a to by sme nečakali- čas na pokánie. Je to tak správne. Veď naša radosť sa môže rýchlo zmeniť na oslavu človeka a jeho náboženských výkonov či schopností. 9. kapitola Nehemiášovho príbehu obnovy Božieho ľudu nám dnes povie, ako sa v Božom ľude (teda i v Kristovej cirkvi) rodí pravé pokánie, z čoho vlastne máme robiť pokánie a aké sú pravé znaky pokánia. O to viac je si to potrebné uvedomiť, lebo slovo „pokánie“ sa čoraz viac vytráca zo slovnej zásoby dnešného človeka, ba mnohí mladší mu už ani nerozumejú. Nad touto témou sa zamyslíme i preto, lebo existuje i falošné pokánie, falošný pocit viny.

1. AKO SA RODÍ POKÁNIE?

A. v pohľade na Božiu pravdu (v. 1- 4)

Boží ľud sa zhromažďuje k pôstu a pokániu potom, čo číta z knihy zákona svojho Boha. Štvrť dňa (či 4 x za deň) čítajú a štvrť dňa (či 4 x za deň) vyznávajú sa zo svojich hriechov a z previnení svojich otcov. Áno, pravdu o sebe i o blížnom zistíme nie zo svojho srdca, ale z Božieho slova. Nie pýtaním sa samého seba, či pýtaním sa iných, ale pýtaním sa Boha. I preto sa Boží ľud musí najprv oddeliť od všetkých cudzincov, ktorý majú iné meradlá toho, čo je správne, morálne a etické. Svet okolo nás má totiž iné pravidlá a meradlá správnosti. V očiach tohto sveta je Božie slovo neraz bláznovstvom, rozprávkovou knihou.

Až cez röntgen Božieho slova poznáva Boží ľud a jeho vodcovia nepríjemnú pravdu o sebe, o svojich zlyhaniach a vyznáva ich Bohu. A to nielen svoje hriechy, ale i hriechy svojich predkov. Ba 8 vybraní levíti vyznávajú hriechy celého národa. Pokánie je vážne myslené. Hlasno volajú, doslova kričia, k svojmu Bohu. Nejde tu teda len o nejaké rozcítenie sa, chvíľkový záchvev srdca. O tom svedčí nielen ich vnútro, ale i vonkajšok. Pôstom hovoria „nie“ svojmu žalúdku, vrecovinou „nie“ svojmu telu a zemou „nie“ svojmu výzoru.

B. v pohľade na Božiu lásku (v. 5- 8)

            Pri pohľade na Božie slovo teda poznávame, ako ďaleko sme sa vzdialili od svojho Pána, od jeho vôle a plánov, ktoré mal s nami- jednotlivcami, rodinami či spoločenstvom. Avšak poznanie toho, ako som ďaleko od Boha, môže spôsobiť taký zármutok, ktorý nás paralyzuje a privedie k celoživotným výčitkám či komplexom. Aj stratený syn z Ježišovho podobenstva spoznal svoj tragický omyl, ale uvedomil si a spomenul si na otcovu lásku. Pri pohľade na Božiu odpúšťajúcu lásku naše pokánie dostáva nádej a nové možnosti na návrat. I preto levíti vravia ľudu. Vstaňte a dobrorečte svojmu Bohu ...Uvedomte si, čo všetko ste od svojho Boha dostali. On stvoril nebesá, zem i všetko, čo je na nej, moria i všetko, čo je v nich. Nielen stvoril, ale to i udržiava nažive. On praje životu a požehnáva ho. Príkladom Božej lásky je i Abrahám, ktorého srdce bolo verné. Božie slovo nám hovorí o Božej pravde, ktorá ukazuje na naše zlyhania, ale Božie slovo nám hovorí i o Božej láske, ktorá nám ich odpúšťa a dáva tak milosť a novú šancu.

C. v pohľade na Božiu vernosť (v. 9- 15)

            Božie slovo nehovorí len o vernom Abrahámovi, ale i o Abrahámovom nevernom potomstve. Boh tak dokazuje nielen svoju lásku, ale i vernosť. Ujíma sa i tých, ktorí si nenárokujú na Jeho lásku a ktorí by bez Neho zahynuli. Boh dokazuje svojmu ľudu vernosť nielen v tom, že ich vyvádza z egyptského otroctva, ale sprevádza ich aj cez Červené more a púšť. Pre ich nevernosť a poslušnosť to trvá dlhšie- celých 40 rokov, ale ani to Ho neodradí svoj sľub splniť. Áno, Boh nás svojou vernosťou zahanbuje i prekvapuje. Dáva nám tak istotu, že má zmysel činiť pokánie pred Ním, lebo On trstinu nalomenú nedolomí a tlejúci knôt neuhasí (Iz 42, 3). „Ak sa Mu spreneverujeme, On zostáva verný, lebo seba samého nemôže zaprieť“ (2 Tim 2, 13).         

 Pravé pokánie sa teda rodí tam, kde dáme prehovoriť Božiemu slovu do nášho srdca. Kde sa mu podrobíme, aby sme cez toto svedectvo Božej pravdy, Božej lásky a Božej vernosti boli vnútorne premožení a vyliečení.

2. Z ČOHO ROBIŤ POKÁNIE?

Pravé pokánie vie čo má ľutovať a vyznávať, a tak odstrániť zo života. Naše pokánie je tak neraz veľmi všeobecné v zmysle frázy: „Všetci sme hriešni“. Naša evanjelická spovedná prax vedie k spoločnému a neraz neosobnému a všeobecnému pokániu, ak mu chýba domáca príprava. Keď vravíme, že všetci sme hriešni, to akoby sme vraveli, že nie sme až takí hriešni. Boží ľud v Nehemiášovom príbehu pomenuváva svoje previnenia konkrétnym menom.

A. z túžby Boha nahradiť (v. 16- 21)

Prvé svoje zlyhanie vidia v príbehu putovania po púšti. Bola to neľahká a strastiplná cesta. Vyžadovala obrovskú odvahu, obeť, ale i dôveru v Božie vedenie a splnenie Jeho zasľúbenia. Vyžadovalo to pohľad viery. A tá neraz putujúcim chýbala. Ich srdcia premohla nedôvera, pochybnosti, tvrdohlavosť a spupnosť. Namiesto modlitby a prosby o pomoc prišlo reptanie proti Mojžišovi, nepriamo tak i proti Bohu. Nepamätali na Božie divné skutky a rýchlo akosi zabudli, ako trpeli i ako boli mocne Bohom vyvedení z otroctva. Boh ich však neopustil. Dokázal pri nich neraz svoju odpúšťajúcu bohatú milosť, milosrdenstvo a dlho im zhovieval. A neopustil ich dokonca ani vtedy, keď Ho vymenili za liatu modlu zlatého teľaťa. Hoci ich potrestal ani po tomto ich vo svojom prehojnom milosrdenstve neopustil a nielenže ich viedol cestou oblakom a ohnivým stĺpom, ale ich sýtil mannou a dával im vodu. Hoci pre svoju neveru putovali púšťou 40 rokov, nemohli nikdy povedať, že majú nedostatok. Plášte sa im nezodrali a ani nohy im nenapuchli. Boh im dal svojho dobrého ducha, aby ich priviedol k rozumu, poznaniu, že kráľovstvo Božie nie je jedenie a pitie, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom (R 14, 17). Slovami ap. Pavla ich hriechom bolo, že bohom sa im stalo brucho (Fil 3, 19). Pre pozemské veci stratili pohľad viery, ktorá vidí cieľ v zasľúbenej krajine a nie na púšti a je ochotná podstúpiť ťažkú cestu chudoby, strádania a obete.

B. z túžby stať sa Bohom (v. 22- 26)

            Druhé konkrétne zlyhanie Izraelcov sa ukázalo čoskoro po vstupe do zasľúbenej krajiny. Mnoho im tu už pripravil sám Boh. Vydal im kráľovstvá, pokoril kráľov, národy a rozdelil každý kút kanaánskej krajiny. Rozmnožil ich počty a tak mohli obsadiť a žiť v opevnených mestách, bývať v domoch naplnených všetkým dobrým, obrábať žírnu pôdu, vinice, olivové sady, ovocné stromy a používať už vykopané studne. Už len šťastne žiť a užívať si Božie veľké dobrodenia. A veru si ich aj poriadne užívali, ale bez vďačnosti, pokory a poznania, že všetko toto požehnanie nie je odmenou za ich vernosť, ale Božím nezaslúženým darom milosti. Stali sa sebestační, sami sebe bohom a tých, čo ich chceli priviesť naspäť k Bohu, k Jeho zákonu povraždili a umlčali.

C. z túžby mať Boha za sluhu (v. 27- 31)

            A ešte jedno veľké previnenie vidí kajúci Boží ľud pri pohľade na svoju neslávnu minulosť. Tendenciu zneužívať Boha a Jeho odpúšťajúcu milosť. Keď boli Izraelci Bohom potrestaní, pokorení, keď sa dostali do problémov, bili vydaní napospas cudzím národom, vtedy Izraelci vo chvíli súženia volali o pomoc. Boh pre svoje hojné milosrdenstvo neskoncoval s nimi, neopustil ich, dal im záchrancov a vyslobodil z rúk nepriateľov. Ale akonáhle mali pokoj, opäť činili zlé pred Bohom.

Človek má tendenciu urobiť si z Boha sluhu, „Aladina“, ktorý má byť vždy poblízku a na pomoci, keď je potrebné zasiahnúť a pomôcť. Nech ma Boh postaví na nohy a potom môže odísť preč! České kniežatá to kedysi výstižne vyjadrili takto: „Ty si náš kráľ a my sme tvoji páni“. Boh sa však nedá zneužiť človekom a ani Jeho milosť nie je nekonečná. Boh chce nielen kraľovať medzi nami, ale i vládnuť v nás skrze svojho svätého Ducha. On sa stal skrze svojho syna Ježiša Krista naším sluhom, aby sa skrze svoju obeť na dreve golgotského kríža stal naším Pánom.

Nezabudnime a dbajme si teda pozor na to, aby sme nášho Boha nezamenili za iného boha, aby sme sami sebe nechceli byť bohmi, aby sme nemanipulovali s Bohom. Sú to naše najčastejšie previnenia, ktoré máme Bohu v pravom pokání vyznávať.

3. AKÉ SÚ ZNAKY POKÁNIA?

A nakoniec nám 9. kapitola knihy Nehemiášovej ponúka k téme pokánia i znaky pokánia. To si totiž ľudia rôzne predstavujú i prakticky konajú. Jedni si myslia, že sa pokánie dá rýchlo odčiniť účasťou na spovedi a Večeri Pánovej, iní idú na púť a ďalší sa postia. Pokánie nie je jednorazová záležitosť, ktorú si človek odbije nejakým náboženským  úkonom. Je to proces, ktorý vedie k zmene zmýšľania, k obráteniu sa od seba k Bohu. Proces, ktorý vedie ku kapitulácii pred Bohom a k odovzdaniu sa Jemu a Jeho vedeniu.

A. Život pod Božou milosťou (v. 32)

Keď Boží ľud poznal Božiu pravdu, lásku a vernosť a poznal aj svoje konkrétne previnenia, poznáva milosť veľkého, mocného a hrozného Boha. Milosť, ktorá im odpustila ich hriechy, ktorá ich trestala i vychovávala. Poznali nezaslúženú Božiu priazeň a teraz prosia, aby od nich Boh odňal útrapy, ktoré ich zastihli. Je nebezpečné prosiť o milosť, keď sme nepochopili Božiu zvrchovanosť. Keď je v poriadku náš vnútorný duchovný stav, potom smieme Boha prosiť, aby zmenil aj náš vonkajší stav. Potrebujeme sa učiť žiť každodenne v pokore a bázni pod Božou milosťou uvedomujúc si svoju nehodnosť.

B. Život v uznávaní svojej viny (v. 33- 35)

            Kajúci človek vidí pri pohľade na spravodlivého Boha v živote nielen svoju nehodnosť, ale i svoju vinu. S Bohom sa nedá hádať a priečiť. Veriaci človek vníma seba pred Bohom ako nespravodlivého. Nie Boh je nespoľahlivý, ale ja. Nie Boh je neverný, ale ja. Veriaci človek nehľadá vinníka inde, nesnaží sa vyhovárať na druhých za to, čo spôsobil sám svojou nerozumnosťou. Áno, všetci sme hriešni, ale nie všetci si to chceme priznať a vyznať: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Izraelci si teraz uvedomujú, že ich situácia je výsledkom ich viny, zanedbania Božieho zákona, Božích príkazov a výstrah, ktorými ich Boh varoval pred zlyhaniami. Ich vina nie je neúmyselná. Oni vedeli, čo majú robiť a predsa to úmyselne urobili a neodvrátili sa od svojich zlých činov. Naučme sa brať vinu a zodpovednosť za mnohé naše previnenia a nehádžme vinu na iných.

C. Život v priznaní si svojej situácie (v. 36- 37)

Izraelskí kajúcnici sa nielen dovolávajú Božej milosti, uznávajú si svoju osobnú vinu, ale uvedomujú si svoju pozíciu a stav, do ktorého sa dostali. Chceli byť slobodní od Boha a stali sa otrokmi vo vlastnej krajine. Chceli mať svojho kráľa a teraz im vládne kráľ a bohaté úrody ich zasľúbenej krajiny berie cudzí kráľ. Áno, uvedomme si, že skrze naše hriechy sa stávame neraz cudzincami, stroskotancami. Boh nás však v tom nenecháva samých a zachraňuje nás. Vracia nás do hry. Ponúka nám duchovný domov v spoločenstve cirkvi a zboru.

Izraelci činia pokánie za svoje previnenia. Nielenže sa pod Božiu zvrchovanú lásku zohli, ale sa zlomili pred ňou. Ukazujú aj nám cestu pravého pokánia. Viďme v ich pokání i našu cestu pravého pokánia, ktorého ovocím je úprimné a radostné nasledovanie Toho, ktorý nám život daroval, vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi ho vykúpil a vo svojom svätom Duchu ho chce posvätiť a priviesť do nebeskej otčiny. AMEN.

Pripravil: Mgr. Marek Cingeľ (zborový farár v Richvalde)