2.adventná nedeľa – 6.12.2015                                                                                                 

Piesne: 12, 14, 25 A.4

Liturgické texty: Iz 40, 1-5; Ž 85; 2Pt 3, 8-15

Kázeň: Mt 3, 1-5
           

            Drahé sestry a bratia!

            Prežívame advent. Advent predchádza Vianoce. To dôležité má prísť. A stane sa to skoro. Deti už vedia povedať, koľkokrát sa naspíme a budú Vianoce. Radosť sa stupňuje... Očakávame vzácnu návštevu!

            V duchu dnešnej témy sa chceme pozrieť na kresťanský advent ako na čas prípravy pred návštevou vzácneho hosťa. Čo je potrebné pre to spraviť? Ako sme na tom s našou pohostinnosťou, s našimi srdciami?

V súvislosti s pohostinnosťou mi spontánne prichádzajú na myseľ dva zážitky:

Prvý, ktorý som zažil pred niekoľkými rokmi, keď som mal pochovávať istú staršiu pani. Zosnulú som nepoznal, ani som ju nikdy nevidel v kostole. Spýtal som sa jej syna, či bola veriaca a či aspoň na sviatky prišla na služby Božie. On odpovedal, že veriaca bola, aj sa doma modlievala, ale do kostola nešla nikdy. Keď sa pred mnohými rokmi presťahovala do neznámeho prostredia, ako veriaca sa začala zaujímať, kde je kostol a kedy sú tam bohoslužby. V nedeľu prišla trochu skôr. Usadila sa v lavici a čakala na začiatok bohoslužby. A ako to už býva, prišla k nej akási staršia pani a upozornila ju: „Toto je ale moje miesto, tu ja sedávam.“ Ustúpila. Na ďalšiu nedeľu sa na inom mieste v tom kostole udialo čosi podobné – zas komusi obsadila „jeho“ miesto. A po treťom takom zážitku nadobudla dojem, že tam nie je vítaná a získala taký psychický blok, že už to nikdy neprekonala…

Iný zážitok opisovali moji kolegovia, keď boli na výlete vo Svätej zemi. Po celodennom programe sa títo vybrali na prechádzku do ulíc a uličiek Betlehema – ktorý sa nachádza na palestínskom území. Akosi si nedali pozor a stratili orientáciu. Jednoducho zablúdili. Keď sa im nepodarilo nájsť cestu do hotela, spýtali sa na cestu okoloidúcich – skupinky mladých ľudí. Očividne ten ich hotel nepoznali, ale prejavili ochotu im pomôcť. Pýtali sa aj oni domácich a kamsi ich viedli. Keď ich viedli do tmavých úzkych uličiek, začali  mať aj obavy a chceli sa od nich oslobodiť. Oni však boli neústupčiví a kamsi ich  dosť hlasno viedli. Až prišli na jedno námestie, kde bolo veľmi veľa ľudí a zaviedli ich do domu. Tam od miestnych zistili, kde sa ich hotel nachádza, dali im mapu, do ktorej zakreslili trasu, kadiaľ sa majú vybrať, neprepustili ich však hneď, trvali na tom, aby si s nimi sadli a neuveriteľne bohato ich hostili. Bol práve ich pôstny mesiac ramadán, kedy sa oni celý deň veľmi prísne postia, po západe slnka však majú hostiny. Našim kresťanom však po celý čas vŕtalo v hlave: o čo im ide, čo s nimi chcú? Chcú ich otráviť, či omámiť? Alebo len nakŕmiť a potom predložia účet? Prečo by ich, neznámych ľudí tak kráľovsky hostili? Až keď sa v bezpečí dostali do hotela, následne pochopili, že to bola pravá, nefalšovaná, orientálna pohostinnosť, že ich hostili nezištne, len z radosti z toho, že niečo pekné pre nich môžu urobiť… Títo naši “pohostinní” Slováci, z pohostinného národa, zažili vtedy kultúrny šok…

Ozajstná pohostinnosť dáva hosťovi pocit, že je vítaný, zároveň však svedčí o hostiteľovi, o jeho vnútornom naladení – sebectve, či nezištnej dobročinnosti…

Bratia a sestry! Skúsme teraz role hostiteľa a hosťa aplikovať aj na náš vzťah s našim Bohom. Ak chceme ostať verní evanjeliu, musíme spásu prijať ako dar od Boha. Dar, ktorý si nemôžeme ani zaslúžiť, a už vôbec nie nejakým spôsobom kúpiť. Je to milosť. Boh chce byť tým hosťom, ktorý vstupuje do nášho života (nie však nasilu, len ak je prijatý) a obdaruje nás. Dôležité však je, akými hostiteľmi v tomto vzťahu sme, či komunikujeme hosťovi, že je vítaný a sami či sme schopní prijať dar.

K revízii nášho postoja hostiteľa voči Spasiteľovi nás vedie aj dnešné evanjelium, v ktorom Ján Krstiteľ vyzýva: „Pripravujte cestu Pánovi, vyrovnávajte Mu chodníky...“           Je to hlas, zaznievajúci na púšti. Púšť je miesto, kde ide o holé prežitie a kde dôležitým je naozaj len to dôležité, kde si človek uvedomí hodnotu aj obyčajnej vody a chleba, pričom ostatné sa dostáva na vedľajšiu koľaj. (Ako často len v živote mimo púšte skutočné hodnoty vecí nemáme usporiadané!!!).

Ako teda pripraviť cestu Pánovi? Krstiteľ nám na to dáva návod: „Každé údolie nech je vyrovnané, každý vrch a kopec znížený...“ Sú veci, ktoré sú v našom živote navyše, sú kopcami, ktoré predstavujú prekážku a treba ich odstrániť. A v inom zas treba pridať. A to v poradí dôležitosti.

Proti čomu treba naozaj bojovať, je naša pýcha. Tento hriech spôsobuje toľko škody a zla vo vzťahoch, a je tak zákerný, lebo sa rád a dokonale maskuje. Koľkokrát až keď človek spozná a prizná, že je pyšný, začína prestávať byť pyšným.

A druhou pliagou, doprevádzajúcou tú prvú, je naša nenávisť v jej najrozličnejších stupňoch a podobách – počnúc neodpustením. To sú tie kopce, ktorých sa nutne musíme zbaviť. A tie priepasti? Určite je to nedostatok pokory a dobroprajnej a dobročinnej lásky.

Trénujme sa v tom denne. Pestované srdce nezískame bez pestovania… Trénujme si jasné postoje podľa evanjelia v maličkostiach, aby sme vládali byť Boží aj vtedy, keď bude treba vydať aj silnejšie svedectvo, ako napríklad to, ktorým šokoval nedávno svet Antoine Leiris, ktorý pri Parížskom teroristickom útoku stratil svoju mladú manželku a matku ich 17 mesačného syna. Ešte zdrvený bolesťou napísal teroristom otvorený list:

“V piatok ste vzali život výnimočnému človeku, láske môjho života, matke môjho syna, ale moju nenávisť nezískate. Neviem, kto ste a ani to nechcem vedieť, ste mŕtve duše. Ak tento Boh, pre ktorého slepo zabíjate,  nás stvoril  na svoj obraz, každá guľka v tele mojej ženy je ranou v jeho srdci.

Takže nie, neuspokojím vás tým, že vás budem nenávidieť. Chcete to. Ale keby som odpovedal na nenávisť zlosťou, poddal by som sa rovnakej nevedomosti, ktorá z vás urobila to, čím ste.

Chceli  by ste, aby som bol vystrašený, aby som sa na svojich milých spoluobčanov pozeral podozrievavo, aby som svoju slobodu obetoval za svoj pocit bezpečia. Prehrali ste.

Dnes ráno som ju videl. Konečne, po nociach a dňoch čakania. Bola taká krásna, ako keď v piatok večer odchádzala, taká krásna, ako keď som sa do nej pred dvanástimi rokmi bezhlavo zamiloval.

Samozrejme, že som zničený od žiaľu, toto malé víťazstvo vám poskytnem, ale bude mať krátke trvanie.

Viem, že ona bude s nami každý deň a že sa nakoniec stretneme v nebi, so svojimi slobodnými dušami, ktoré vy nikdy nebudete mať.

My dvaja, môj syn a ja, budeme silnejší než akákoľvek armáda na svete. Už s vami nemôžem (nechcem) naďalej strácať čas, pretože sa musím vrátiť ku svojmu synovi, ktorý sa práve zobudil.

Má iba sedemnásť mesiacov Najskôr ako každý deň spapá svoju desiatu, a potom sa rovnako ako každý deň budeme spolu hrať a tento chlapec bude celý svoj život šťastný a slobodný. Pretože ani jeho nenávisť nikdy nezískate.”

Milí bratia a sestry! Srdce, schopné prijať prichádzajúceho Boha je len srdce pokorné, plné milosrdnej a dobročinnej lásky. Vykročme teda na púšť adventu a pripravme cestu Pánovi, vyrovnajme Mu chodníky! Každé údolie nech je vyrovnané a každý vrch a kopec nech je znížený! Dokážme Pánovi a aj sami sebe, že ON je u nás vítaným hosťom. Amen.