| Kázeň 13.12.2015
3.adventná nedeľa – 15.12.2013 Téma: Príklad života Piesne: 1, 21, 623 A.8 Liturgické texty: Iz 35, 1-10; Jk 5, 7-10 Kázeň: Mt 11,2-11 Drahé sestry a bratia! V živote nastanú situácie, kedy musí človek ukázať „vlastnú tvár“. Nemôže sa za nikoho schovať a musí k danej problematike zaujať jasné stanovisko. Práve tieto vypäté situácie niektorí ľudia nedokážu zvládnuť, a tak nastupujú výhovorky, hnev, nadávky, alebo pozícia „mŕtveho chrobáka“. Vtedy hovoríme, že človek si nasadil masku, aby nemusel riešiť dôležitú vec. Dnešné evanjelium nám predstavuje človeka bez masky, ktorý je charakterný a čestný. Je to Ján Krstiteľ. Svoje pozitívne vlastnosti ukazuje práve v kritických situáciách, keď musí zaujať jednoznačný postoj. V čom sa prejavovala Jánova veľkosť? V prvom rade to bola pokora. Uznajme, aké významné postavenie mu Boh zveril! Má ohlásiť príchod Mesiáša a on to nezneužije. Jasne hovorí: Ja nie som ten, za koho ma pokladáte. Ale, hľa, po mne prichádza ten, ktorému nie som hoden rozviazať obuv na nohách. Ďalším znakom jeho charakternej povahy je pravdovravnosť. Nebojí sa vážených náboženských predstaviteľov, a keď si to zaslúžia, nazýva ich hadím plemenom. Nemá strach ani z Herodesa, a keď videl jeho nemravný život, veľmi jasne a jednoznačne povedal: Nesmieš žiť s manželkou svojho brata. Všimnime si ešte jednu úžasnú vlastnosť jeho povahy. Je ochotný za svoje presvedčenie trpieť, aj zomrieť. Nenárokuje si, aby ho Boh dajakým zázračným spôsobom vyslobodil z väzenia. Nad vlastný život postavil starostlivosť o to, aby národ viedli morálni ľudia, ktorí nebudú svojím životom na pohoršenie. Zachoval si svoju tvár až do chvíle, keď ju sťatú priniesli z väzenia a podali Herodiade. Preto Ježiš právom povedal: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ. Z týchto slov vidíme, že v Božích očiach sú veľkí tí, ktorí majú pevný charakter. Môžeme to však povedať o sebe? Sme charakterní ľudia? Ľudia bez masky? Dávame príklad života pre svojich? Tí, ktorí prežili klinickú smrť, hovoria, že v istom okamihu mohli ako na filmovom páse sledovať svoj život. To by sme teraz mali urobiť aj my a v duchu prebehnúť celý svoj život a sledovať naše postoje k dôležitým veciam. Život si môžeme rozdeliť na oblasť rodinnú, náboženskú, pracovnú, spoločenskú alebo politickú a sledovať, ako sme sa v jednotlivých okamihoch správali. Boli sme deťom vzorom v našich náboženských postojoch? Môžu naše deti povedať, že ich rodičia pevne stoja za tým, čo hovoria? Dali sme deťom do života pevné zásady? Alebo sme ich učili, že iba ľudia s pretvárkou a falošnosťou sa môžu v živote uplatniť? Čo by o nás povedali kolegovia v práci? Ukázali sme, že máme pevnú morálku a kresťanské zásady? Nehanbili sme sa vyznať vieru? Mali sme úprimný záujem angažovať sa vo veciach verejných? Raduje sa v tejto chvíli Ježiš z nás? Od kresťana sa žiada a očakáva, že pre svoje okolie bude obohatením, prínosom, požehnaním. Iste si spomíname na jednoduchých ľudí, na pohľad ničím mimoriadnym nevynikali, a predsa spomienka na nich ostáva. Aký veľký a dôležitý je príklad života, hovorí nasledujúci príbeh. Pri rozhovore dcéra matke vyčítala, že zase dala tisíc korún na opravu kostola. Matka jej dala odpoveď: „Dcéra moja, nikdy som o tom ešte nehovorila. Dnes peniaze mám a som rada, že môžem dať. Mám dlh, ktorý splácam Bohu. Boli ste malé, mala som vás päť. Otec bol vo väzení, vieš, že pil a peniaze mi nedával. Blížili sa Vianoce. Nemali sme ani jedlo na štedrovečerný stôl. Vošla som do kostola a plakala som. Nechcela som vás sklamať, ale okrem kapusty a zemiakov som nemala nič. Vtedy ma stretol pán farár, nič som mu nehovorila a on mi podal obálku so slovami: „Dostal som ich a ja ich chcem dať vám. Viem, že ich viac potrebujete.“ Zobrala som ich. Cítila som, že Boh vypočul moju modlitbu, aby ste aj vy mali Vianoce ako iné deti. Viem, že to mi náš pán farár dal zo svojich. Dnes ich môžem vrátiť Bohu.“ Tieto znaky i dnes vydávajú o Ňom svedectvo. Kristus i dnes dvíha k životu tých, ktorí boli mŕtvi, uzdravuje tých, ktorých život zlomil: Spisovateľ Vincent Peale píše o žene, ktorá ho požiadala o pomoc. Jej manžel sa zabil pri automobilovej havárii. Táto udalosť ju veľmi zasiahla. Od tej chvíle sa cítila vyprahnutá, bez chuti k životu, úplne „zlomená“. Peale jej pomohol tým, že jej vyrozprával skutočný príbeh husľového virtuóza, Petra Croppera. Kráľovská hudobná akadémia v Londýne ocenila jeho prácu tým, že mu zapožičala 258-ročné stradivárky. Cena týchto huslí je nevyčísliteľná. Snom každého huslistu je zahrať si na týchto husliach. No Cropperovi sa stala veľmi nepríjemná vec. Na koncerte vo Fínsku sa potkol a padol rovno na vzácne husle. Zlomil ich. Jeho sladký sen sa zmenil na nočnú moru: Čo teraz? Pomohol mu jeden predajca huslí, ktorý mu poradil umeleckého remeselníka, ktorý by azda mohol zlomené husle opraviť. A skutočne. Tento umelec veľmi zručne napravil následky pádu huslistu. A k tomu navyše husle nadobudli ešte krajší zvuk, než mali predtým. To je praktická výzva pre dnešný deň, pre nastávajúce obdobie – staňme sa príkladom života pre druhých a svojou službou ukazujme na veľkosť Spasiteľa Pána Ježiša. Amen. |
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||