5. pôstna nedeľa-Smrtná,

Text: Ján 12, 20-33

Drahé sestry a bratia!

V dvanástej kapitole Jánovho evanjelia, z ktorej sme si prečítali túto časť, sa viackrát zdôrazňuje, že bolo krátko pred Veľkou nocou. Teda, na všetko, čo sa tam popisuje, už dopadá tieň kríža a Ježišovej smrti.

Áno, tejto 5. pôstnej nedeli sa oddávna hovorievalo Smrtná, lebo – ako sme to počuli v závere dnešných čítaní (J 11), židovská rada na čele s veľkňazom Kaifášom, rozhodla o Ježišovej smrti.

A tak sa v túto chvíľu chceme aj my pozrieť na Ježišovu smrť, ale nie z pohľadu ľudského, že smrťou sa všetko končí, ale z pohľadu Božieho, teda pozrieť sa na Ježišov život, ktorý sám Ježiš pripodobnil zrnu, ktoré musí odumrieť, aby prinieslo úrodu.

Drahé sestry a bratia, ako by sme vyhodnotili situáciu, v ktorej sa nachádza náš Pán v dnešnom evanjeliu? Nad Ježišom sa už zmráka, veľrada je nahnevaná a lov na Ježiša sa zintenzívňuje. Ježiš prežíva naozaj posledné udalosti svojho života. To, čo bude teraz nasledovať, sa môže vysvetliť rôzne. Jedni (Ježišovi priaznivci) budú z toho zmätení, iní (Ježišovi nepriatelia) rozradostení. Ale čo je hlavné: Ježišovi sa nič nevymyká z rúk. Všetko má svoj logický sled, všetko sa tak musí stať. Práve preto podáva Pán Ježiš ako svoju poslednú lekciu – už vopred – svojím priateľom i nepriateľom kľúč na pochopenie toho, čo sa stane: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ 

Tieto Ježišove slová, toto podobenstvo je v podstate kľúč nielen k Ježišovmu životu, ale musí to byť kľúč aj k životu každého človeka, ktorý chce dosiahnuť ľudskú i duchovnú zrelosť! Takže dnešné evanjelium, táto kázeň chce položiť každému z nás, bratia a sestry odpoveď na otázku: Čo je základným cieľom nášho života? Čo má byť aj pre nás, ako Kristových nasledovníkov, základným zmyslom života?

Teológ Demetrius Dumm vo svojej knihe Púštne kvety – spiritualita Biblie hovorí, že Ježišov život bol cesta. A táto Jeho cesta mala dve fázy, dve obdobia: fázu galilejskú a fázu jeruzalemskú. Ježišova cesta viedla z Galiley do Jeruzalema. Ježiš kráča z Galiley, kde rástol a dospieval, kde sa formovala Jeho identita, kde spoznával sám seba, kde objavoval a zisťoval, kto vlastne On ako osoba je, do Jeruzalema, kde obetoval sám seba (to, čo si v Galilei vybudoval) Bohu. Fáza galilejská bola obdobím sebaobjavovania a sebadefinície, fáza jeruzalemská fázou sebaobetovania. Ale pozor: To obetovanie nebolo pre to, aby to, čo Ježiš vybudoval, v smrti definitívne stratil, ale aby to rozmnožil.

Tento kľúč ponúkol Ježiš svojmu prostrediu, aby, keď sa všetko to, čo sa má stať, stane, pochopilo, že Jeho smrť nebola fiaskom, ale bola sadením. Pán Ježiš to vysvetlí v podobenstve o zrne, ktoré musí odumrieť: Zasiate semeno, ktoré zostáva samé v sebe a neodumrie, príde na zmar – ale až keď odumrie, tak uvoľní tú silu života, ktorá je do neho vložená, vyraší klas, ten dá zrno a zo zŕn bude múka a chlieb... Tak hovorí Ježiš o svojom živote a svojej smrti. Aj On je tým zrnom, ktoré práve vo chvíli, keď odumrie, nie je zmarené. Vo chvíli Jeho smrti sa otvára priestor pre naplnenie zmyslu celého Jeho života.

Inej cesty pre Ježiša nebolo. Ježiš už bol zrelý. Už povedal všetko, čo mal povedať. Už vykonal všetko, čo mal vykonať. Ak by teraz ostal len tak, dopadol by ako zrno, ktoré sa uloží do sýpky a ostane samo. Ale nie. Ježišov život sa naplnil v obeti, aby z nej vznikol nový život.

Teológ Dumm hovorí, že cesta Ježišova je cestou, ktorú musí absolvovať každý, kto sa chce vydať za Ním. Rozumiete tomu, bratia a sestry? Čo to znamená?

Keď sa pozrieme na spôsob, ako ľudia vedú svoj život, objavíme tam niekoľko praktík. Prvá je tá, že ľudia žijú a prežijú svoj život bez toho, žeby vlastne vedeli, kto sú a kam idú. Takíto ľudia nevedia prečo žijú. Použijúc obraz o Ježišových dvoch fázach – títo ľudia neboli ani v Galilei, ani v Jeruzaleme. Nevedia, kto sú ani kam smerujú. Z ich života nebude nikdy iný život. Sú to životy nerozvinuté, životy jalové.

Ďalej sú takí, ktorí celý život hľadajú seba samých a možno sa aj nájdu. Vedia, kto sú, akú majú identitu. Ale zastavia sa na polceste. Zostanú v Galilei; v oblasti a fáze sebaobjavenia a sebapoznania. Nikdy z tej Galiley nevyjdú ďalej, nikdy nenastúpia na cestu do Jeruzalema, kde majú dokončiť svoje dielo. Čo im chýba? Nikdy neprídu k bodu sebaobetovania Bohu a blížnym v láske. Títo ľudia sa síce našli, no ostali sami. Môžu to byť ľudia na vysokej úrovni, ktorí poznajú pravdu o sebe, o Bohu, o svete... Pripomína nám to možno ľudí dnešného tzv. psychologického veku, hlavne hnutí New Age a podobne: sebapoznávanie, sebahľadanie, sebaláska... Lenže: títo ľudia sa neposunuli ďalej tak ako Ježiš, nedospeli k štádiu sebaobetovania sa pre blížnych.

Cesta sebaobjavenia je úplná len vtedy, keď je ako u Ježiša zavŕšená obeťou. Veď toto je Kristovo posolstvo z evanjelií: Ježiš káže zrieknuť sa seba samého a stratiť svoj život... Citujeme si Ježišove slová: „Ak niekto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma!  Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho; ale kto by stratil život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človeku, ak získa hoci celý svet, ale utrpí škodu na duši? Alebo čo človek dá ako protihodnotu na vykúpenie svojej duše?“ (Mt 16, 24-26; Lk 9, 23-25; Mk 8, 34-35).

Bratia a sestry, stratiť svoj život, zrieknuť sa seba samého je však možné len vtedy, keď sami seba poznáme. Je preto nevyhnutné, aby sme svoju identitu predtým, než ju obetujeme, hľadali. Aby sme sa prijali, aby sme vedeli, kto sme. Inak táto obeť nemôže byť prijatá. Bolo by to, ako keby sme chceli do zeme zasadiť plevy. Nevyrástlo by nič. Máme veľa ľudí – najmä medzi veriacimi - , ktorí sa síce chcú obetovať, ale nevedia, kto sú. Nikdy sa nehľadali, zostali plevou. Pleva ale život neprináša.

Nie je možné obetovať svoj život, ak nevieme, kto sme. Boh by ho neprijal. To by bol život zúfalca, ktorý nevie, čo so sebou robiť, a tak by sa života radšej zbavil, aby mal s ním menej roboty. Lenže náš život je dar od Boha. Tento veľkodušný dar predpokladá, že vieme, čo obetujeme, že svoj dar milujeme.

Sestry a bratia! Možno si poviete: Nie je to masochizmus? Načo potrebujeme obetovať svoj život? Nestačí mi zostať v Galilei, plniť si svoje občianske aj náboženské povinnosti? Načo potrebujem kráčať do Jeruzalema? Nejde to bez toho? – Nie!!! Lebo život má svoj vývoj, svoju dynamiku: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ – V tomto spočíva zmysel života. V tom je požehnanie – nielen pre zrno samotné, ale pre ľudstvo ako také. Každý z nás sa ocitneme vo chvíli, keď pochopíme, že je potrebné urobiť presne toto, aby to dobré dielo, ktoré sme už začali konať, bolo úspešne dokončené. Každý z nás sa ocitneme vo chvíli, keď napriek nasadeniu, zastaneme v mŕtvom bode, lebo sa nedokážeme obetovať pre Boha a pre blížnych. 

            Dnešné evanjelium nás postavilo pred vážne otázky: Kde sa vo svojom živote nachádzam? Možno v niečom som ešte v Galilei a v niečom už v Jeruzaleme. Možno, že sme vo všetkom ešte stále len v Galilei. Ktovie. Treba sa na to pozrieť...

Ale hlavne: Pán Ježiš nastupuje cestu do Jeruzalema práve preto, aby aj nám ukázal, že život žitý s Ním nikdy nie je bezmyselným pádom do ničoty. S Ježišom Kristom sa totiž vždy učíme v láske odumierať sebe samému, svojmu sebectvu, koncentrácii len na svoje vlastné záujmy; s Ježišom dokážeme žiť pre druhých a tak sa náš život stáva semenom, zrnom, ktoré ani v hodine žatvy, v hodine smrti nebude zmarené. Práve naopak, dôjde k naplneniu svojho určenia, svojho zmyslu. Amen.