| Kázeň 20.03.2016
Kvetná nedeľa
Ako hlavný paradox vnímame medzi koncom slávnostného Ježišovho vstupu do Jeruzalema: „Hosana! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosana na výsostiach!“ (Mk 11,9-10) a koncom dnešných pašií, ktoré hovoria o výkriku: „Ukrižuj Ho, ukrižuj! (porov. Mk 15, 42-47). Prorok Izaiáš ( 50, 4-7) jasne píše o Božom služobníkovi, ktorého budú ľudia nenávidieť a napokon Ho odvrhnú. Jednoduchý izraelský ľud, ale predovšetkým ich poprední náboženskí vodcovia – farizeji, to dobre poznajú, veď všetci očakávajú prisľúbeného Mesiáša. A ako to napokon skončí? Namiesto „Hosana“ – „Ukrižuj ho!“ Paradoxy nájdeme aj v epištolickom texte (F 2,6-11), kde je zapísaný prvý hymnus – spev ako vyznanie prvých kresťanov o Ježišovi: Ježiš Kristus, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕža sa svojej rovnosti s Bohom. Ježiš, v ľudskom tele zjavený Boh, berie si prirodzenosť sluhu. Boh sa stáva človekom kvôli človekovi.
Drahí veriaci, možno si postavíme otázku, prečo toľko paradoxov? Predsa to všetko malo a má stále svoj zmysel. Aby sa splnili slová Písma, ktoré svedčia o Pravde. Ježiš po celý svoj život vydáva verné svedectvo o Pravde. Ten, kto rešpektuje pravdu, kto ju starostlivo hľadá, kto jej slúži, kto o nej svedčí, ten má účasť na Jeho kráľovstve, o ktorom Ježiš hovorí i samotnému Pilátovi, že nie je z tohto sveta. Svedčiť o pravde, znamená svedčiť o Bohu. A Ježiš k tomu ešte dodáva, keď ako Boží Syn o sebe vyhlasuje: „Ja som cesta, pravda a život“ (J 14,6). Byť v službách pravdy, nech by to človeku prinieslo aj poníženie, potupu, neznamená nikdy porážku, ale víťazstvo. Ježiš počas celého svojho pozemského života hovorí o pravde, vydáva o nej svedectvo. Čo je však zarážajúce: Práve teraz, počas týchto vrcholných dní, mnohí z tých, ktorí ju majú na dosah, o nej nechcú počuť. Nechcú počuť, že Ježiš je skutočne Kráľom, ktorý prišiel medzi svoj národ, aby ho znova priviedol späť k Otcovi. On vždy ide verne za pravdou, vždy plní poslanie, ktoré mu zveril Otec. A koľko si musí vytrpieť práve pre toto poslanie. Práve teraz, keď verejne dokončuje svoje vykupiteľské dielo. Tri roky chodil pomedzi ľud, tri roky o Ňom bolo počuť v celom národe. Dokonca i vladári počúvajú o Ňom mnohé správy. Tri roky dokazuje svoju moc, robí zázraky, odpúšťa hriechy, vyháňa nečistých duchov, otvára ľuďom oči, aby spoznali, že na Ňom sa vyplňujú proroctvá o Mesiášovi. A predsa. Po tom všetkom, čo išli za Ním mnohé zástupy, keď vyučoval, i teraz, keď zástup sprevádzajúci Ho do Jeruzalema, slávnostne volá „Hosana“, všetko sa to zrazu zmení na bolestné „Ukrižuj ho“. Možno si povieme: Nám by sa to nikdy nemohlo stať! My vieme a vyznávame, že Ježiš vstal z mŕtvych. Vzkriesený Kristus je stále prítomný v dnešnom svete, medzi nami, vo svojej cirkvi. Chce nás sprevádzať po celý náš život. Prihovára sa k nám, poúča nás, ako kedysi mnohé zástupy, ktoré šli za Ním. Hovorí nám o pravde, aby nás priviedol k Otcovi. Ale oproti Kristovi je tu na druhej strane dnešný svet. Svet, ktorý sa v mnohom rozchádza od toho Ježišovho. Aj to je istý paradox. A kam patrím ja v tomto svete? Počúvam Krista a idem za Ním vždy, aj vtedy, keď mi je nepríjemné počuť a vyznať tú pravdu, ktorú On neustále hlása, tú pravdu, ktorou je On sám? Idem vždy po ceste, o ktorej povedal „Ja som cesta“ (Jn 14,6)? Nosím v sebe vždy život, o ktorom Ježiš povedal „Ja som život“ (Jn 14,6)? To prvé bolestné „Ukrižuj ho“ priviedlo Ježiša na kríž. Aby splnil vôľu svojho Otca a priniesol výkupnú obeť za nás všetkých. Ale dnes, po to všetkom, čo nám je už známe, zaznieva znova. A my často na jednej strane slávnostne voláme to známe „Hosana“ a práve naše hriechy samé volajú to druhé. Každý náš hriech vlastne volá „Ukrižuj ho“. Dnešnou nedeľou sa začína Veľký týždeň. Koľko dní z celého roka v našom živote by sme mohli nazvať Veľkým týždňom práve pre mnohé naše paradoxy, ktorých sa dopúšťame ako kresťania? Koľkokrát zaznelo v mojom živote to slávnostné „Hosana“ a koľkokrát „Ukrižuj ho“?
|
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||