| Kázeň 02.10.2016
9.nedeľa po Sv. Trojici Piesne: 207, 234, 196,
628 A. 61 Liturgické texty: Iz 64,
1-3.4b-8; Ef 3, 14-21; L 15, 11-24 Kázeň: Iz 63, 16 Téma: Verím, že Boh je môj Otec Dnes sa v téme našich
kázní posúvame o krok a ďalej a zamýšľame sa nad vyznaním: Verím, že Boh je môj
Otec. 1. Už v SZ vyvolený Boží
ľud poznal, že Boh Hospodin je ich Otcom. Čítali sme to pred chvíľou v našom texte: „Veď
Ty si Otec náš.“ (Iz 63, 16)V jednom veršíku dokonca až dvakrát toto
vyznanie: „Ty si náš Otec“. A v kapitole 64 opäť, ako sme to čítali v SZ
texte pred oltárom: „A predsa, Hospodine, Ty si Otec náš...“ (Iz 64, 7).
Aj na iných miestach SZ je Pán Boh predstavovaný ako Otec a Jeho vyvolený ľud
ako Jeho deti. My
kresťania sme však druhý ľud, ľud NZ po Pánovi Ježišovi Kristovi. Je pre nás
dôležité poznať, že my sa nestávame automaticky Božími deťmi. V čase SZ sa
každý človek „automaticky” stával členom Božieho ľudu. Keď sa narodil nový
človek ako Žid, bol automaticky začlenený do rodiny Božieho vyvoleného ľudu.
Stal sa Božím dieťaťom a Boh sa mu stal Otcom. No
o celom svete to tak neplatí. To, že sa niekto narodí, ešte hneď neznamená, že
sa stáva Božím dieťaťom a Boh sa mu stáva nebeským Otcom. Kto je teda dnes Boží
syn, kto je Božia dcéra v dnešnej dobe? Je to iba člen vyvoleného izraelského
národa? Alebo je to každý človek? Veď Pán Ježiš sa narodil pre všetkých! Áno,
Pán Ježiš sa narodil pre všetkých, Boh túži byť Otcom všetkým ľuďom na svete. A
predsa: Musíme sa stať členmi Božej rodiny. Tak ako sa Židia stali členmi Božej
rodiny len tým, že sa narodili, my kresťania sa stávame členmi Božej rodiny
našim krstom a našou vierou. Naše členstvo v Božej rodine je teda podmienené
tými dvomi vecami: krstom a vierou. Nejde to teda automaticky, že každý je hneď
členom Božej rodiny. My sa tak voláme po Bohu. Každá rodina sa volá Božou
rodinou a jej členom sú tí veriaci, ktorí v Pána Ježiša Krista veria ako svojho
osobného Pána a Spasiteľa. V NZ texte sme počuli slovo od apoštola Pavla, že my kresťania „skláňame kolená pred Otcom, po
ktorom sa volá každá rodina na nebi aj na zemi...“ (Ef 3, 14-15). Boh sa v
krste stal naším Otcom. Keď sme boli pokrstení, stali sme sa členmi Božej
rodiny, Pán Boh nás prijal za svoje deti a to preto, aby sme spolu s Ježišom
Kristom chodili v novote života (R 6, 4). Krst pritom nie je jednorázová mágia. To, že sme
boli pokrstení, že nás Boh prijal za svoje deti a my máme právo Ho nazvať
svojím Otcom, to ešte neplatí automaticky. Tak ako sa to aj dnes stáva, že
častokrát niekto z rodiny vypadne. Mnohí si povedia: ja nechcem patriť do tej
mojej rodiny a žijú tak, ako keby neboli jej súčasťou. A tak sa stane, že také
neverné dieťa je z rodiny vydedené. Alebo sa niekedy samé vydedí. Toto sa žiaľ, v Božej
rodine stáva omnoho častejšie ako v rodinách tohto sveta. Častokrát sa mnoho
pokrstených kresťanov rozhodne, že do tejto rodiny nechcú patriť, že odmietnu
nazývať svojho Boha Stvoriteľa Otcom a Pánom a žijú mimo tohto duchovného
domova, mimo Božej rodiny. Žijú tak, ako keby Boh nebol ich Otec a oni neboli
Božími deťmi. My, ktorí tu dnes sedíme si môžeme položiť otázku: Krstom som sa
stal Božím dieťaťom. Využívam toto právo a toto privilégium Božieho synovstva?
Viem, že Boh je môj Otec? Žijem tak, ako by Ním bol? Pán Boh nám vo svojom
slove na mnohých miestach dal odkazy na to, akým On je Bohom a Otcom. V
liturgickom evanjeliu o márnotratnom či stratenom synovi (L 15, 11-32) sme
počuli, že je Boh je Otcom, ktorý čaká na svoje dieťa; že je Otcom, ktorý má so
svojím dieťaťom trpezlivosť; že je Otcom, ktorý svoje dieťa miluje také aké je,
aj s chybami. Je to krásne evanjelium, ktoré odkrýva viaceré Božie – otcovské
vlastnosti, ale aj tie naše, ľudské. Ten mladší syn – to je
dieťa dnešnej doby: Otec, daj mi hneď to, čo mi patrí, nechce sa mi čakať,
chcem od teba odísť dnes.... Častokrát sa podobáme jemu. Sme síce Božími deťmi,
v krste sme sa stali členmi Božej rodiny, nazývame Ho aj Otcom a tak často by
sme od Pána Boha chceli si vziať len tie priority, tie dobré veci, ktoré nám
môže ponúknuť. Povieme si: Nech nám dá šťastie, nech nám dá zdravie, nech nám
dá spokojnosť, ale my Ho k svojmu životu vlastne ani nepotrebujeme... Tak si to myslel aj ten
mladší syn, ktorý si od otca chcel zobrať len to požehnanie. A netúžil po
otcovej prítomnosti. Častokrát aj mnoho Božích detí čerpá od Pána Boha len to
dobré, ale s Otcom – Bohom netúži mať nič spoločné. A potom sa ľudia pýtajú:
Bože, prečo? Prečo prichádzajú do môjho života rany? Prečo sa mi nedarí? Prečo sa mi stalo to a
to...? A obviňujmeme Pána Boha: Keď si
náš Otec, prečo si to dopustil? Vtedy
je na mieste vstúpiť si do svedomia, ako si vstúpil do svedomia aj syn z nášho
evanjelia. Uvedomil si, že problém nebol v otcovi, ale v ňom. To, že trpel
biedu, spočívalo v zlom spôsobe jeho života a v jeho rozhodnutí, že svojho otca
k šťastiu nepotrebuje. Je to jedna z odpovedí, keď sa pýtame aj my Pána Boha:
Prečo? Prečo prichádzajú rany do nášho života?
Možno preto, aby sme si uvedomili, že my potrebujeme Boha ako svojho
Otca. Potrebujeme byť s Ním vo vzťahu, potrebujeme tráviť s Ním čas,
potrebujeme byť v Jeho blízkosti, potrebujeme počúvať Ho a rozprávať sa s Ním.
Aby bol náš vzťah plnohodnotný. Teda,
brat / sestra, nezabúdajme, že Boh je náš Otec, že sme súčasťou jednej veľkej
Božej rodiny, ktorej sme sa stali súčasťou skrze krst svätý a ktorej existencia
stála život nevinného Božieho Syna Ježiša Krista. Nepohŕdajme členstvom v tejto
Božej rodine. Trávme v tejto Božej rodine čas, prichádzajme k nášmu nebeskému
Otcovi, buďme s Ním úzko spojení, ako je každé dobré dieťa v spojení so svojím
otcom aj vtedy, keď vyrastie. 2. Aj
keď už máme svoje rodiny, predsa dobré a vďačné deti udržujú vzťah so svojimi
rodičmi, matkami a otcami. V dnešnej modernej dobe je to možno cez tie
prostriedky, keď tým svojím rodičom aspoň zavoláme, “zaskypujeme“alebo napíšeme
mail: Otec, mama, ako sa ti darí?... Alebo si raz za čas nájdeme čas a
navštívime svojich rodičov.... Takto nezabúdajme ani na Pána Boha, že je náš
Otec, ktorý nás miluje, ktorý nás túži zahŕňať požehnaním, a to dokázal na
dreve golgotského kríža … To bolo to najväčšie požehnanie, aké nám mohol dať,
keď nám odpustil naše hriechy. Toto
poznali už ľudia SZ, keď tušili a vedeli, že Boha ako svojho Otca potrebujú,
lebo On ako prvý robí kroky k nim. Tak ako sme to čítali: „Ty, Hospodine, si
Otec náš, Tvoje meno od pradávna je: Náš Vykupiteľ.“ Vykupiteľom sa stal
náš nebeský Otec v Pánovi Ježišovi Kristovi,
keď On zomieral za teba/mňa na golgotskom kríži... Takto sme sa stali
členmi Božej rodiny - skrze život a smrť, skrze krv Pána Ježiša. Takto
nás nebeský Otec miluje, nielenže Mu ide o náš večný život, o spásu v nebi, ale
ide Mu aj o naše každodenné požehnanie. “Tak veľmi som ťa miloval, že ti stále
preukazujem svoju milosť” – to je slovo od Boha pre nás, pre teba/mňa. Túto
milosť nám Pán Boh túži preukazovať každý jeden deň: cez každodenné prebudenie
sa do nového dňa, cez milosť vychádzajúceho slnka, cez milosť rodičov,
životných partnerov, cez deti, cez brata a sestru, priateľov, ktorých máme
vedľa seba... Pán Boh ako milujúci nebeský Otec má pre nás každý jeden deň
prichystané množstvo požehnania. Sľubuje nám, že nás nenechá samých. On nepatrí
k tým rodičom, ktorí povedia: Už si dospelý, postav sa na svoje nohy a postaraj
sa o seba. Boh k nám stále pristupuje akoby sme boli malé deti, chce nám každý
deň preukazovať lásku a každý deň nás chce požehnávať. V Božom slove to dal Boh
takto zapísať – krásne vyznanie a prísľub: „Ajhľa,
do dlaní som si ťa vyryl.“ Takí sme vzácni u Boha, že si moje/tvoje meno
vyryl do dlane, nikdy na nás nezabudne, má nás napísaných na ruke, sme hlboko zaštepení, vrytí v Jeho
srdci! Pamätajme, že Boh po nás túži, že na nás nezabúda, že sme Mu vzácni. Vie všetko, čo potrebujeme
skôr ako my o to prosíme a predsa – túži po našich prosbách, po našom volaní k
Nemu... Tak ako dobrý rodič vie, čo jeho dieťa potrebuje, ale túži sa so svojím
dieťaťom rozprávať. Rodič túži, aby mu dieťa povedalo: Mám ťa rád.. Rodič túži
po tom, aby mu dieťa povedalo: Mama, oco, poď so mnou, nechcem ísť sám.
Rodičovi to veľmi dobre padne. Aj keď o tom veľmi dobre vie, keď je to dieťa
malé, čo ono potrebuje. Tak aj náš nebeský Otec túži po nás, po našej
blízkosti, túži, aby sme Ho prosili, aby sme sa s Ním rozprávali, aby sme Mu
ďakovali. Veď sme Jeho synmi a dcérami. 3. Po
Bohu, ako po našom Otcovi sa menujeme aj kresťanskými rodinami. A to je veľká
zodpovednosť: vedieť, že ja nesiem za svoju rodinu veľkú zodpovednosť nielen v
zmysle bežnej rodiny, v zmysle sociálnom, spoločenskom, právnom, ale ja nesiem
svoju zodpovednosť za moju rodinu aj pred Bohom, veď po Bohu sa volá moja
rodina kresťanská rodina. Ja mám k Bohu privádzať členov svojej rodiny: svoje
deti, tých členov rodiny, ktorí sa podobajú tomu stratenému a zatúlanému
synovi, ja, ak som sám blízko nebeskému Otcovi, mám povinnosť privádzať k Nemu
tých v mojej rodine, ktorí žijú tak, akoby svojho nebeského Otca nepotrebovali.
Máme to robiť vo vedomí, že náš Boh nie je len dobrým Otcom, ktorý nám pomáha,
ale že On je zvrchvaným Pánom, že je aj Sudcom, vo vedomí, že sa raz pred Neho
všetci, aj tí, ktorí Ho odmietajú, raz postavia. Raz sa pred Ním každé koleno skloní, každého
bude ako spravodlivý Otec súdiť, raz Mu bude každý vydávať počet zo svojho
života... Vidíme
takto nášho Boha? Takto Ho máme vidieť – komplexne ako nášho Otca, so všetkými dobrými, ale aj prísnymi
vychovávajúcimi vlastnosťami. Veď dobrým otcom /matkou/ nie je ten, kto svoje
dieťa len híčka, rozmaznáva, nič mu nepovie; dobrý otec vychováva aj tým, že
napomenie aj pokarhá a potrestá. Božie slovo hovorí, že Boh dokonca tých,
ktorých miluje aj prísne vychováva a tresce a švihá prútom každého, koho
prijíma za syna/dcéru. Božie slovo používa obraz, že nás Boh vychováva aj
prútom, a to len preto, že nás miluje a že nám chce dobre. Prijmime teda od
nášho Otca nebeského aj výchovu, aj pokarhanie, aj obrazné švihanie prútom,
vediac, že náš Otec nám chce len dobre. Tak ako to vieme z vlastnej skúsenosti
– keď nás rodič napomenul, pokarhal, výchovne potrestal, keď to bolo potrebné,
že to napokon poslúžilo k dobrému, aj keď vtedy sme to hádam tak necítili. A
predsa nás chcel rodič vychovať, aby sme boli čestnými, charakternými, dobrými
ľuďmi a nie rozmaznanými darebákmi. Pamätajme, že to isté robí aj náš nebeský
Otec. A keď to tak robí, napriek tomu, že tomu zo začiatku nechápame, vedzme,
že to robí preto, lebo nás miluje a vidí ďalej, ako vidíme my. Vedzme, že je to
len pre naše dobro, pre naše požehnanie. Až s odstupom času prídeme na to,
prečo nám nebeský Otec nedal tie veci, o ktoré sme vtedy prosili a túžili po
nich. Prečo s nami jednal tak ako jednal. Viďme teda nášho Boha ako Otca v
komplexnosti, ktorý nás nekonečne miluje, a keď sa nám niekedy zdá, že je
prísny, nepovedzme si: Ja takého Otca nechcem, nepotrebujem, budem si žiť po
svojom. Pretože skôr či neskôr na to prídeme, že Boh nás nekonečne miluje. Tak
ten márnotrtný syn na to prišiel, keď si
povedal: Vrátim sa domov, ku svojmu otcovi, a poprosím ho o odpustenie. Bratia
a sestry, každý jeden deň prichádzajme k nášmu nebeskému Otcovi. Každý jeden
deň sa vracajme k Nemu s tým, že Ho potrebujeme, lebo nás nekonečne miluje a
zahŕňa nás požehnaním. Ďakujme nášmu Bohu, že sa nám v Ježišovi Kristovi
predstavil ako milujúci, verný, ale aj prísny Otec, ktorý nás vychováva, aby
sme boli v živote požehnaní. Táto viera v Boha Otca dáva nášmu životu zmysel a
hodnotu Božích detí. Amen. |
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||