24. nedeľa po Sv. Trojici – Pamiatka zosnulých

Piesne: 667, 519, 637  A. 82
Liturgické texty: Žalm 90 
Kázeň: J 3,16 „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“
Suspírium: Na svojich drahých spomíname,
                    čo k Tebe, Pane, odišli,
                    čo boj svoj dobojovali už,
                    tých chceme mať dnes na mysli.
                    Ich cestou aj my raz pôjdeme
                    a s nimi oči zavrieme,
                    pre svoju lásku vtedy, Bože,
                    zdvihni nás k sebe zo zeme. AMEN.

 Bratia a sestry!
 Je dobre, že v našom uponáhľanom svete sú takéto dni tichých spomienok na tých, ktorí nám v živote boli drahí a ktorí už od nás odišli. Veď  tvorili dôležitú súčasť nášho života, a v spomienkach si ich znova sprítomňujeme. Keď pobudneme pri ich hroboch, keď sa v rozhovoroch vraciame k ich životom, ožívajú v nás spomienky na mnoho z toho, čo sme spolu s nimi prežili: spomienky na ich vlastnosti, na to, za čo všetko im vďačíme, na prejavy ich lásky a starostlivosti k nám, na stopy, ktoré svojím výchovným pôsobením na nás zanechali.
Spomíname na tých, ktorí odišli vo vysokom veku, ale aj na tých, ktorí odišli podľa nás predčasne a odchod ktorých nám spôsobil mimoriadne veľkú bolesť. Spomíname na tých, ktorí nám odišli pred viacerými rokmi, ktorí nás opustili len nedávno, a smútok za ktorými pôsobí ešte ako otvorená, nezahojená rana. Každý z tých, na ktorých myslíme, bol svojím spôsobom jedinečný...
 
K svojim spomienkam pripájame vďaku Pánu Bohu za ľudí, ktorých nám dal v živote ako blízkych. Pán Boh nám dáva mnoho rozličných darov, ale vysoko nad mnohé iné dary vyčnievajú ľudia, s ktorými si rozumieme a  sme si rozumeli, s ktorými sme mohli prežiť roky a desaťročia v peknom spoločenstve. Človek si vlastne až po ich odchode, pri spomienkach, uvedomí, čo títo ľudia pre neho znamenali, a preto tým úprimnejšie ďakuje za nich Pánu Bohu. Zložiť pri hrobe ruky k modlitbe alebo aspoň v duchu povedať Pánu Bohu pár slov vďaky – to patrí k peknému kresťanskému spomínaniu.
 
Na cintorínoch, a vôbec pri spomienkach na zosnulých, si ostrejšie ako inokedy uvedomujeme neprestajné plynutie času. Potichu, nenápadne, a predsa neprestajne sa zväčšuje časový odstup od ich odchodu. Čas pomaly hojí a utišuje aj také rany, ktoré kedysi veľmi boleli. Aj za to sme Pánu Bohu vďační. Veď ktorá ľudská bytosť by mohla zniesť neprestajný prudký smútok a bolesť?!
 
Pri tom všetkom sa v nás vynárajú aj ďalšie dôležité myšlienky a otázky: Uvedomujeme si, že náš ľudský život je v tomto čase ako jedna úsečka, ktorá má svoj začiatok a svoj koniec – narodenie a smrť. Otázka znie: Kde sa berie, ako vzniká táto úsečka, ako prichádza k narodeniu a k smrti? Biologické odpovede všetci dobre poznáme. No my cítime, že na nás predsa len doliehajú aj ďalšie otázky: Kto je za tým? Čo je za tým? Kto je pred narodením a kto je za smrťou? Od koho to všetko pochádza?
 
To sú otázky nielen pre filozofov. Lebo tieto otázky sa ozývajú práve vtedy, keď myslíme na svojich zosnulých, a keď myslíme na svoj vlastný život. Aj život nás, ktorí tu ešte žijeme, je ako úsečka, ktorá sa začala, keď sme sa narodili a ktorá sa približuje k svojmu koncu. Čas plynie – aj my sa nepretržite, ustavične približujeme ku koncu svojej životnej úsečky. Predstava úsečky života, ktorá má svoj začiatok aj koniec, nám nanucuje zásadné poznanie o tom, že nie sme pánmi svojho života, ale že sme plne závislí od vyššej moci. Nik z nás sa totiž nerozhodol sám, že sa chce narodiť a nie je ani vecou nášho rozhodnutia, či a kedy zomrieme. O ľudskom živote, o živote tých, na ktorých spomíname, a o svojom vlastnom živote sa dá primerane myslieť len v spojitosti s tou najvyššou mocou, najvyššou bytosťou, od ktorej sme úplne závislí. A tak ani naše spomínanie na zosnulých sa nezaobíde bez týchto otázok a bez myšlienky na najvyššiu bytosť, bez ktorej by sme neexistovali ani my ani naši blízki.

 Množstvo ľudí odmieta tieto otázky a myšlienky. Obmedzujú sa len na ten úsek medzi narodením a smrťou. To je veľká škoda... Ale kto berie vážne posolstvo obsiahnuté v Biblii, ten si o Pánu Bohu uvedomuje, ba k Nemu v modlitbe hovorí spolu so žalmistom slová: „Obkľučuješ ma zvôkol-vôkol, svoju dlaň kladieš na mňa.“(Ž 139). Len s myšlienkou na Hospodina, ktorý nás ako náš Stvoriteľ postavil na scénu tohto sveta, len s myšlienkou na Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý prišiel na svet, aby sme mali život a mali ho v plnej miere, chceme spomínať na svojich milých zosnulých, a rozmýšľať o svojom vlastnom živote a svojej smrti.

 Kto je teda ten najvyšší Pán, z rúk ktorého sme vyšli a ku ktorému sa vraciame? Aký je? Mieni to s nami dobre, alebo je zlomyseľný? Berie náš život vážne, alebo sme vydaní napospas osudu? Človek môže myslieť jedno i druhé. Najmä ten, kto má v živote mnoho trápenia, by mohol na celú vec pozerať veľmi skepticky. Preto je veľmi dôležité mať správnu odpoveď, od toho závisí ako budeme pozerať na život zosnulých i na svoj život, na ich smrť aj na vlastnú smrť.

 V Písme svätom je mnohorakým spôsobom vyjadrený samotný postoj Pána Boha k tejto veci. My  sme citovali najznámejší výrok, tzv. sumu evanjelia: „Tak Boh miloval svet...“  Pán Boh miluje svet. Boh miluje človeka. Veď veľmi precízne pripravil podmienky pre život človeka na tejto zemi. Vo  svojom živote a v životoch tých, na ktorých myslíme, môžeme i napriek ťažkostiam objaviť veľké množstvo krásnych a pozitívnych vecí. Kto chce, má možnosť žiť krásne v časnom živote a šíriť vôňu lásky vôkol seba, ako hovorí v piesni Kristína Royová.(ES 498). Kto z ľudí chce, môže dať pôsobiť na seba mnohým prejavom Božej lásky. Naplnení týmito dojmami a týmto poznaním pozeráme na smrť blízkych a na vlastnú smrť. K čomu nás vedie tento pohľad? Boh, ktorý je Láska, nedopustí predsa, aby smrť bola akýmsi nezmyselným zakončením toho všetkého.  

 Isteže, aj tu sa môže ozvať záplava pochybujúcich hlasov. A Pán Boh aj s týmto ráta. Počíta aj s pochybujúcimi ľuďmi. Tak ako vzkriesený Ježiš pomohol pochybujúcemu Tomášovi, tak aj nám, pochybujúcim, Hospodin pomáha tou najväčšou udalosťou dejín: tým, že dal svojho jednorodeného Syna. Ježišov život a dielo – to je veľkolepé dielo Božej lásky: „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal...“ Život, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista – to je mocná a osloviteľná Božia láska. Je to láska tvorivá, ktorá nečaká, kým ten, kto má byť milovaný, bude skutočne hodný milovania; to je láska, ktorá sa obetuje, ktorá miluje v mene novej budúcnosti. Toto nám treba počuť a prijať ako posolstvo citovanej sumy evanjelia: „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale v ečný život mal každý, kto verí v Neho.“
 Takto máme čítať aj symbol Kristovho kríža na cintorínoch a na hroboch. Božia láska, uskutočnená a vyjadrená v Kristovej osloboditeľskej smrti na kríži, je základom nádeje vo večný život tých, na ktorých spomíname. Kto vo viere v Ježiša Krista už v tomto živote hľadal a prežíval spoločenstvo s Ním, Pánom a Spasiteľom, tomu je prisľúbené trvalé spoločenstvo s Ježišom Kristom vo večnosti. Do našich myšlienok na zosnulých patrí aj toto. Lebo Pamiatka zosnulých nie je len nostalgický pohľad späť na to, čo bolo a čo sa nevráti, ale je to súčasne a predovšetkým pohľad dopredu, do večnej budúcnosti. Ak dokážeme prijať Božiu ponuku tohto pohľadu smerujúceho do budúcnosti, pripájajú sa v tieto dni k našim slzám smútku aj slzy tichej radosti z vyvrcholenia Božej lásky vo večnom spoločenstve s Kristom.

 Na záver tejto kázne mi dovoľte ešte uviesť tento skutočný príbeh. 8. apríla 1945 bol nacistami nevinne na smrť odsúdený ev. kňaz a filozof Dietrich Bonhoeffer. Krátko pred týmto dňom napísal slová piesne, ktorú budeme na záver spievať: „Predivná moc nás tíško obostiera...“(ES 637). Vtedy ešte nevedel, ako rýchlo sa skončí jeho život. Z piesne vidno, že sa úplne oddáva do Božích rúk, nech sa stane aj to najhoršie. Hovorí o tom tretí a piaty verš: „Ak máš pre nás (Bože) len horký kalich bôľu, čo beztak sa už vrchom prelieva, prijmeme vďačne Tvoju svätú vôľu, veď Tvoja ruka všetko zosiela.“ „Keď ticho vôkol nás zavládne zasa, nech hudba nebies doľahne až k nám; ten svet, čo z výšav až sem ozýva sa, nás vzbudí chváliť Teba, večný Pán.“ Predtým, ako bol 8. apríla odvedený do iného koncentračného tábora, do Flossenburgu, na popravu, odkázal svojmu priateľovi biskupovi Bellovi po jednom spoluväzňovi tieto slová: „Povedz mu, že toto je pre mňa koniec, ale aj začiatok.“ Na svitaní 9. apríla bol spolu s ďalšími popravený. Lekár tábora pozoroval celú scénu a neskoršie povedal, že Bonhoeffer pôsobil úplne pokojným a sústredeným dojmom. Rozlúčil sa s ostatnými, ktorí šli na popravu a povedal krátku modlitbu. Potom nasledoval koniec a nový začiatok. Istota nového začiatku vo večnosti mu dala silu pokojne zvládnuť aj to najťažšie...

 Bratia a sestry, premýšľajme, čo jeho pieseň a jeho pokojný koniec a nový začiatok hovorí aj nám. A ďakujme za dar Božej lásky, ktorá siaha až do večnosti. Amen.