| Duchovné posolstvo Drahí veriaci, milí čitatelia! Tohoročné prvé číslo Prameňa prichádza za vami v čase, ktorý je pre našu krajinu i celý svet nezvyčajný. Myslím si, že to bolo koncom minulého roka, keď sa v médiách začala objavovať informácia o víruse, ktorý spôsobuje akútne respiračné ochorenie a môže dokonca končiť smrťou. Táto správa spočiatku nebudila veľkú pozornosť, bola to totiž len ďalšia negatívna správa, ktorých sme už plní z našich médií. Prešiel január, február a začiatkom marca sa potvrdil prvý slovenský prípad ochorenia na nebezpečný koronavírus COVID-19. Svetová zdravotnícka organizácia označila šírenie koronavírusu za pandémiu, ktorá sa rozširuje na geograficky veľkom území. Prišli na rad mnohé, donedávna nepredstaviteľné opatrenia – milióny ľudí sa ocitli v karanténe, zatvorili sa školy a verejné priestory, divadlá, kiná a boli zrušené hromadné spoločenské i športové podujatia. Zareagovali aj cirkvi. Verejné bohoslužby boli od 15. marca zrušené. Práve táto situácia – nemôcť sa zúčastniť na bohoslužbách, môže byť pre mnohých z nás znepokojujúca. Dokedy? Aj cez Veľkú noc? Až do mája? Triezvy odhad totiž hovorí, že bez bohoslužieb bude väčšina z nás i počas niekoľkých mesiacov! Ako sa máme k tomu postaviť? Ako sa po duchovnej stránke zariadiť? A čo všetko je v hre? Láska k blížnemu znamená i dodržiavanie karantény. Poznáme prikázanie lásky podľa Ježiša: „Milovať budeš Pána, svojho Boha... a blížneho svojho ako seba samého...“ Je to dvojprikázanie. Tu nie je požadovaná iba láska k Bohu, ale aj k blížnemu. Preto by nás malo motivovať k dodržiavaniu karanténnych obmedzení práve toto praktické uskutočňovanie lásky k blížnemu. Ak totiž človek nedbá na opatrenia proti šíreniu vírusu, ohrozuje zdravie i život ostatných ľudí. Doslova. Akési silácke reči v mene viery, že Boh nás chráni a preto si môžeme robiť čo chceme, tu naozaj nemajú miesto, vypadajú zbožne, ale sú doslova nekresťanské. Rovnako by sme nemali zostávať v pozícii urazených, že nám „niekto niečo zakazuje“, ale pochopiť, že každé obmedzenie šírenia koronavírusu, aj keď tento vírus nemôžeme absolútne zastaviť, znamená konkrétnu pomoc známym i neznámym blížnym. Priebeh epidémie v Taliansku a spočiatku ľahkomyseľný prístup tamojších obyvateľov, je pre nás až príliš „názornou ukážkou“. Nedajme sa mýliť tým, že u nás (zatiaľ!) ľudia na kovid neumierajú. Obstáť v skúške, keď sme ochudobnení o mnohú pomoc.
Bohužiaľ, ocitli sme sa v situácii, kedy je a bude na jednej strane naša kresťanská viera aj ľudská dôstojnosť a zrelosť značne skúšaná, kedy je úlohou dňa neprepadnúť strachu a panike, ale kedy sme zároveň ochudobnení o mnohú pomoc. Nemôžeme prežívať zborové spoločenstvo viery – pri počúvaní Božieho slova a pri prijímaní Pánovej večere. Zrejme to tak bude aj cez veľkonočné sviatky. Svätiť Veľkú noc bez spovede a rozhrešenia? Určite by nebolo rozumné ohrozovať nákazou blížnych, spoluveriacich a v neposlednom rade i kňazov, ktorých služba by kvôli ochoreniu mohla skončiť, to tiež nie je zodpovedné. Je iste dobré modliť sa za všetkých, ktorí sú ohrození, ale nesmieme pri tom zabudnúť, že nám Boh dal tiež rozum, ktorý máme používať. A že viera a zbožnosť naše zodpovedné jednanie nemajú a nemôžu nahradzovať!
Zdroje posily pre náš každodenný život Keď človeku náhle niečo chýba, má šancu objaviť aj doceniť niečo z toho, čo stále má. Ako prvý zdroj sa ponúka náš krst. Stali sme sa v ňom Božími deťmi a boli sme vštepení v Krista. Na skutočnosť, že patríme Bohu, ktorý nás miluje, nemá nič vonkajšie vplyv. Reformátor Martin Luther si vo svojich ťažkých chvíľach depresií a útokov toho Zlého, písal na stôl, na stenu po latinsky „Baptisatus sum“ – „SOM POKRSTENÝ!“. A to značí, že v radosti i bolesti, v ohrození i v bezpečí patríme Ježišovi Kristovi, ktorý nás nechce zatratiť. S týmto uistením by sme mali takpovediac „vstávať i líhať“. *Modlime sa na diaľku s celou cirkvou, so všetkými kresťanmi... Pretože každý z nás je časťou Ježišovho tela, ktorým je Jeho cirkev, podieľame sa v každom prípade na jej živote. Modlime sa s cirkvou a v cirkvi, modlitby druhých sa nás totiž dotýkajú! Toto si môžeme uvedomiť práve v týchto dňoch, hoci sa budem modliť iba sám vo svojej komôrke srdca! Aj v tú chvíľu sa totiž budeme podieľať na modlitebnej bohoslužbe celej cirkvi! *Čítajme si Božie slovo – to máme stále k dispozícii... Práve Božie slovo nám zostáva stále to isté i v týchto neistých časoch. Teraz máme možnosť si ho viac doceniť. Výklady a komentáre v knižkách, v ročenkách alebo na internete nám veľmi pomáhajú. Božie slovo samo o sebe nás vedie k zamysleniu a modlitbe, či sme sami alebo v spoločenstve rodiny. Božie slovo je pre nás vždy pokrmom pre našu vieru aj naše jednanie. *Rôzne formy osobnej modlitby Osobná modlitba vlastnými i prečítanými slovami, modlitby z modlitebnej knižky alebo zo Spevníka, to všetko je nám stále k dispozícii. Nezabudnime, že Pána Ježiša Krista môžeme oslavovať vždy a všade rôznym spôsobom. Lebo On je stále živý a vo viere je pre nás „dostupný“. *Naplánujme si denný program modlitby (a práce) Isteže by sme našli viacero zdrojov posilnenia. Musíme k nim po väčšine prejsť kúsok cesty, aby sme k nim dosiahli. Môže nám k tomu pomôcť aj denný rozvrh, v ktorom si určíme čas na prácu, komunikáciu, oddych a čas na stíšenie sa v modlitbe. Je to vnútorná disciplína, o ktorej povedal Benedikt z Nursie: „Dodržuj poriadok a on podrží teba“. Byť tu aj pre druhých Kto žije v rodine a má doma deti, ktoré nemôžu ísť do školy, má o zábavu postarané – niekedy až príliš. No nezdržujme sa iba za hranicami svojej rodiny. Máme telefón, mail, internet, skype a ďalšie elektronické prostriedky. Skúsme nehľadať na internete iba nejaké novinky, skôr skúsme pohľadať v našej pamäti koho osamelého by sme mohli telefónom osloviť. Alebo komu by sme mohli nastaviť naše uši, keď bude mať potrebu sa vyrozprávať, vyžalovať, jednoducho sa zveriť. Možno niekomu priniesť nákup. Už len prejavenie nášho záujmu bude pre niekoho pomocou. A nakoniec
Modlime sa nielen za druhých, MV
|
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||