7. nedeľa po Svätej Trojici – 2012

Suspírium:                Slovu svojmu požehnaj

a čo z neho hojne daj,

Pane Bože, z milosti

pravdou ľud svoj uhosti!  Amen (M. Rázus)

Text: Filipským 2, 1 - 4; Ak je teda nejaké napomenutie v Kristovi, ak je nejaké povzbudenie lásky, ak je nejaké spoločenstvo Ducha, ak je nejaký súcit a milosrdenstvo, naplňte moju radosť: zmýšľajte rovnako, majte rovnakú lásku, buďte jedna duša a jedna myseľ, nič nerobte z hašterivosti a márnej ctižiadosti, ale radšej v pokore iných pokladajte za hodnotnejších než seba, a nehľadajte každý len svoj prospech, ale aj prospech iných.   Amen

Sestry a bratia v Pánovi!

Jeden známy spisovateľ povedal, že ľudskosť je láska v akcii. Dajme si do súvisu tento výrok s tým, že sme boli stvorení na Boží obraz. Ján svedčí, že Boh je láska. To znamená, že láska má byť aj našou podstatou. V nej sa máme podobať ako Božie deti, ktoré boli stvorené na obraz Boží. Minulú nedeľu sme počuli, že keď sme tento obraz stratili, boli sme v krste svätom opäť prijatí za Božie deti. Toto prijatie je úzko spojené s obeťou Pána Ježiša Krista na kríži – Jeho krvavé rany nás uzdravili. Už nie sme viac cudzinci. Sme domáci Boží, na ktorých v plnosti spočíva Jeho požehnanie. Ono má byť silou našej ľudskosti pre záchranu tých, čo hynú.

Nuž a tu je kameň úrazu. Hriech nás chytá do svojich osídel. Naša  cesta je skúšaná našim sebectvom. Na prvom mieste máme seba a  druhých máme na bočnej koľaji. Potom je tu naša pýcha. Pomôžeme iným, len ak budú konať a zmýšľať tak, ako my. Je tu ešte nezáujem a ľahostajnosť, ktorá sa tak protiví Pánovi.

Apoštol Pavol miloval Filipských a chcel ich odovzdať Pánovi čistých, bez úhony. Nechcel, aby stratili veniec večného života. Preto ich utvrdzuje, aby milí Pánovi zostali vo svojej viere a ňou svedčili o ceste spasenia hynúcim v hriechu. Počujme jeho napomenutie:

Ak ste zbor Kristov, potom

1.      zmýšľajte rovnako,

2.      buďte jednotní

3.      a v pokore hľadajte prospech aj pre iných

Bratia a sestry v Pánovi!

Pred dvadsiatimi rokmi sme žili v totalite, ktorá nútila ľudí, aby zmýšľali všetci rovnako, napĺňajúc ideály jednej strany. Sľubovala za to blahobyt na zemi. Akosi to nešlo. Každý človek je individualitou a rovnaké zmýšľanie si vyložil po svojom, pre svoj prospech.

Pavol nechce zuniformovať naše myslenie podľa ľudskej filozofie. Chce, aby sme spoznali Božiu lásku a Jeho konanie v náš prospech. Potom využili individuálne dary, ktoré nám boli dané Duchom Svätým na všeobecný úžitok. Pán Boh nám dal cieľ a jeho dosiahnutie necháva na naše schopnosti. Spomeňme si na slová Jeho podobenstva o sluhoch, ktorým zveril Pán svoj majetok, keď odišiel na dlhú cestu. Najlepší príklad rovnakého zmýšľania ukázal Boží Syn. Jeho láska, milosrdenstvo, súcit a  spoločenstvo s Duchom a Otcom prinieslo zachraňujúce požehnanie všetkým v Neho veriacim. Pavol nás upozorňuje, že nebo nie je pre jednotlivcov, ale pre spoločenstvo Božích detí. Máme evanjelium – napomenutie, máme povzbudenie lásky – Kristovu obeť za nás a máme aj cirkev - spoločenstvo. Myslime na to, že sme to zodpovední.

Sestry a bratia v Pánovi!

S kresťanským zmýšľaním je spojená jednota Božích detí. Láska k Tomu, ktorý nás prijal, nás zväzuje do Jeho spoločenstva. Na výlete na Branč sme sa snažili nielen niečo prežiť, ale aj utužiť bratsko sesterské zväzky. Bolo by dobre, keby sa tak dialo pri každej príležitosti v zbore, kde sa dvaja, alebo traja zídeme v mene Pána Ježiša Krista. Aby sme prejavili záujem o seba v chráme i mimo neho. Pavol nám prikazuje: buďte jedna duša a jedna myseľ, nič nerobte z hašterivosti a márnej ctižiadosti, ale radšej v pokore iných pokladajte za hodnotnejších než seba.

Ale, ako byť jednotnými, ak dovolíme satanovi, aby podkladal polená na oheň nášho egoizmu, našej pýchy, alebo našej vlažnosti. Na druhej strane sa tvorí jednota Kristovi patriacich tam, kde sa šíri oheň lásky k  Ježišovi Kristovi a k veciam Otca nebeského. Nikdy nezabudnem na slová môjho profesora, ktorý nám prízvukoval: pamätajte, že najbližšia cesta k blížnemu vedie cez Ježiša Krista. Nuž prosme, aby nás láska Kristova spájala v jedno.

Bratia a sestry v Pánovi!

K tomu je však potrebná pokora. Zacitujem evanj. spisovateľa Ivana Kadlečíka, kantora pukanského cirkevného zboru. V zamyslení Zázraky a sny noci svätojánskej, sa o pokore zamyslel pri knihe Jana Karafiáta, Broučci. Píše: „Hlboká múdrosť vekov je v knihe Broučci esenciálne obsiahnutá. Poctivosť, ľudskosť, tvorivá služba a obeť, asketická pokora až po smrť, ktorá nie je nezmyslom života, ale jeho naplnením, tu prehovorili najčistejším jazykom: „A byla zima! Potoky zamrzly až po dno, ptáci padali v povětří, mrzlo, až se jiskřilo. Ach, ti broučci pod jalovcem, jestli oni to vydrží! – Nechť! Však jestli oni zmrznou, poslušně zmrznou!“ Ostanú po nich kvety.“

„Najmä dnes staviame poslušnosť do protikladu slobode. Ani jedno, ani druhé nie je vec sama o sebe, preto sa treba pýtať: pokora, ale vo vzťahu k čomu? Nesloboda chrobáčikov, to je bezpodmienečné, alebo nehonorované a neprémiované oddanie sa službe nadosobnej, službe ľuďom. Rozlišujme teda: pokora a poslušnosť takéhoto druhu je heroizmom, veľkosťou a tvorbou, kým sloboda, v ktorej toto chýba, sa nápadne podobá na prostredie, v ktorom žijeme. Proti „strešteným slobodomyseľníkom“ napísal J. M. Hurban, že ani sloboda nesmie stáť proti láske, ale že sa ona musí v mene ľudskosti i spútať dovoliť.“

Pavol svojím napomenutím len zdôrazňuje význam slov Pána Ježiša Krista: kto by sa medzi vami chcel stať veľkým, bude vašim služobníkom, a kto by sa medzi vami chcel stať prvým, bude vaším sluhom. Ako ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil  a dal dušu ako výkupné za mnohých. Ľudskosť je láska v akcii. Všetko, čo nie je z lásky, nebuduje a nie je ľudské, lebo človek bol stvorený na obraz Boží.

    Amen