1. Svedectvo  - členka zboru

 Vyrastala som v kresťanskej rodine, kde mi odmalička boli vštepované základné pravdy o Bohu a o viere. Už ako 9 ročná som vedome prijala Pána Ježiša do svojho života. Bolo to na detskom tábore. Naša skupinková vedúca nám pri jednom stíšení položila otázku: „ Kam by sme sa dostali, ak by sme teraz zomreli? Do neba, alebo do pekla?“ Vedela som, že som neurobila nič strašné vo svojom živote, aj tak som bola obviňovaná zo svojich hriechov a celkom jasne som si uvedomovala, že takúto ma Pán Boh nevezme do neba. Spolu s inými dievčatami som si pokľakla a poprosila Pána Ježiša o odpustenie mojich hriechov. Od tejto chvíle viem, že Pán naplnil moje vnútro a viem, kde budem bývať po svojej smrti.

  Postupne ako som rástla, rástol aj môj vzťah k Pánovi. Mládežnícke roky boli plné rôznych aktivít na Božej vinici a veľmi intenzívne som prežívala Božie pôsobenie v mojom živote. No postupne ako roky ubiehali, akoby sa aj moja prvá láska k Pánovi Ježišovi vytrácala. Keď som sa vydala, prišli deti, bola som zavalená mnohými povinnosťami a starosťami spojenými so starostlivosťou o rodinu a domácnosť. A ani som si neuvedomovala, že už Pán nie je na prvom mieste v mojom živote. Otvárala som si bibliu, ale slovo ku mne nič nehovorilo. Keď som premýšľala o svojom živote, videla som veľa nedostatkov. Všetko akoby sa rúcalo. Vzťah s manželom nebol taký, aký som si predstavovala. Výchova detí bola pre mňa veľakrát bremenom a nie radosťou. Nevedela som, kde je chyba. Až jeden večer smutná a prázdna som počúvala slovo jednej misionárky, slovo k ženám. Položila jednu otázku, ktorá mi zarezonovala v ušiach: „Ste zamilované do svojho Spasiteľa?“ Vedela som, že mám Spasiteľa, ktorý za mňa zomrel. Ale byť do Neho zamilovaná bolo pre mňa niečo nové a cudzie. Zamýšľala som sa nad tým, ako sa správajú zamilovaní ľudia. Chcú byť stále spolu, často na seba myslia, veľa sa rozprávajú, chcú sa viac spoznávať... Potom mi mysľou vírili otázky: Som zaľúbená do Spasiteľa? Túžim sa s Ním rozprávať? Túžim Ho spoznávať? Musela som si úprimne priznať, že už dávno to tak nie je. V ten večer som si zasa pokľakla a prosila o odpustenie. A Pán Ježiš sa ku mne priznal. Naplnil pokojom moje vnútro.

  V mojom srdci bola veľká túžba po zmene. Oveľa častejšie som si otvárala bibliu a už to nebolo iba také prázdne čítanie. Pán ku mne hovoril a stále hovorí. Postupne mi ukazuje, kde ako manželka a matka zlyhávam. Občas sú to aj bolestivé zistenia, ale Pán Ježiš dáva silu k zmene. V tom období sme si s manželom často pripomínali verš z Matúša 6,33: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko ostatné Vám bude pridané.“ Počas nasledujúcich týždňov sme sa v mnohých situáciách mohli presvedčiť, že Pán Boh vždy dodrží to, čo povedal vo svojom Slove. Pán začal postupne premieňať moje manželstvo aj môj vzťah k deťom, za čo som mu veľmi vďačná. Postupne mi ukazuje, že každú prácu aj tú úplne obyčajnú máme vykonávať ako pre Neho, k Jeho sláve. Veď nám to prikazuje vo svojom Slove: „...čokoľvek robíte, robte všetko na slávu Božiu.“ 1. Kor. 10,31.

 

                                                                             „nelka“