Vierozvestci Cyril a Metod

– 1150 rokov od ich príchodu na naše územie

1150. výročie príchodu Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu je príležitosťou pripomenúť si význam ich účinkovania v kristianizácii nášho územia. V rámci slovenskej historiografie sú stále témou výskumu vo viacerých odborných disciplínach – histórii, archeológii, či jazykovede. To, čo sa považovalo za mýtus a aj sa zaznávalo, sa pomaly odkrýva na základe hodnoverných dokladov. Doterajšie výsledky výskumu nie sú konečným stavom poznania.  V jubilejnom roku budú rôzne podujatia a oslavy nielen u nás, aj v Čechách a na Morave, či v Ríme, čo dáva možnosť bližšie sa s týmto historickým počinom oboznámiť. My sa zameriame na misijnú činnosť vierozvestcov v jazyku zrozumiteľmom ľudu a v akých historických súvislostiach sa odohrávala.

Kresťanstvo sa na našom území začalo šíriť asi od 7.- 8. stor.. Najnovšie  archeologické výskumy potvrdzujú slovanské osídlenie Karpatskej kotliny a Podunajska už koncom 5. stor. Keď vojská franského kráľa Karola Veľkého porazili koncom 8. stor. Avarov, ktorí viac ako dve storočia ovládali Dunajskú kotlinu, začala sa aj systematická kristianizácia. Hybnou silou pritom bolo vytvorenie cirkevnej organizačnej štruktúry, ktorá bola vždy previazaná s politickou mocou, s ovládaním spravovaného územia. Na území Veľkej Moravy prevládali kresťanskí misionári z Franskej  ríše. Pasovské biskupstvo si nárokovalo územie na sever od Dunaja, Salzburgská arcidiecéza mala nároky na začlenenie Panónie. V 60-tich rokoch 9. storočia vrcholil zápas o kresťanskú orientáciu medzi Východofranskou a Byzantskou ríšou. V rokoch 861-865 vstúpil do toho zápasu knieža Rastislav, ktorý chcel vybudovať nezávislú cirkevnú organizáciu. K tomu je treba trochu odbočiť a priblížiť históriu vtedajšej doby.

V roku 831 prijali Moravania a ich knieža Mojmír krst od Passovského biskupa Reginkara. Mojmír otvoril tejto misii i Nitriansko, ktoré pripojil k svojmu územiu. V roku 846 východofranský kráľ Ľudovít II. Nemec pomohol Mojmírovmu synovcovi Rastislavovi ku kniežacej moci. Moravania prepadli Panónske kniežatstvo, kde vládol Pribina, ktorý pritom zahynul, a časť jeho územia pri Blatenskom jazere sa stala veľkomoravským územím. Nitrianskym údelným kniežaťom bol Rastislavov synovec Svätopluk. Rastislav bol vynikajúci vojvodca a štátnik. Bol už kresťanom a pozorne sledoval infiltráciu franského kléru a dopad jej vplyvu na politické dianie v zemi. Bavorskí kňazi so šírením kresťanstva zavádzali aj svoje právne poriadky, čím zasahovali a obmedzovali aj výkonnú moc panovníka. Tomu chcel Rastislav zabrániť. V rámci cirkvi základnou samosprávnou jednotkou bolo biskupstvo na čele s biskupom, dosiahnuť to bolo jeho záujmom. Preto sa obrátil v roku 861 na Sv. stolicu v Ríme so žiadosťou o misiu v jeho krajine. Keď tam nepochodil, vyslal v roku 862 poslov ku byzantskému cisárovi Michalovi III. V Konštantinopolise (Carihrad, dnešný Istanbul v Turecku). Rastislav si uvedomil, že kristianizácia na jeho území bude účinnejšia, ak vyslaní učitelia oslovia jeho ľud zrozumiteľnou rečou. Znenie jeho posolstva o tom svedčí:

„...Prišli k nám učitelia z Vlach, Grécka a Nemiec a učia nás rozlične, ale my Slovieni, prostý ľud, nemáme kto by nás naučil pravdu a vysvetlil jej zmysel.  A tak, vznešený vladáru, pošli nám takých, ktorí nás naučia všetkej spravodlivosti“.

Cisár žiadosti vyhovel a na Veľkú Moravu poslal solúnskych bratov Konštantína a Metoda.

Životopis Konštantína a Metoda

Solúnski bratia patrili v tej dobe k popredným vzdelancom v Byzancii. Narodili sa vo vznešenej gréckej rodine. Metod v roku 815 a Konštantín v roku 827. Solún, dnešné Thessalonike v Grécku, bol po Konštantinopole druhým najvýznamnejším mestom na Balkáne. Tu prijali kresťanstvo slovanské kmene,  ktoré sa v 7. a 8. storočí usadili na území Byzantskej Macedónie. Metod (rehoľné meno) vyštudoval právo a pracoval v úrade miestodržiteľa v provincii obývanej Slovanmi. Neskôr žil v kláštore na hore Olymp ako mních. Konštantín bol výnimočne nadaný. Vyštudoval teológiu, filozofické a iné vedy, ovládal jazyky. Na Carihradskej univerzite, kde bol profesorom, obdržal titul „Filozof“.  Jeho učiteľom bol patriarcha Fotios, polyhistor na cisárskom dvore. Konštantín bol vysvätený za kňaza v roku 850. Pred vyslaním na Veľkú Moravu obaja bratia boli poverení kresťankou misiou u Chazarov. Chazarský kaganát bol významným ekonomickým činiteľom na východe, kde spolu s judaizmom koexistovalo kresťanstvo, najmä v oblasti Krymu a na severnom Pričiernomori a islam na Kaukaze. V Chersonese na Kryme bratia v roku 861 objavili ostatky pápeža sv. Klimenta, ktorý tam zomrel okolo roku 100 mučeníckou smrťou. O tie prejavil neskôr záujem Rím.

Konštantín a Metod sa na svoju ďalšiu misijnú cestu dôkladne pripravili. Prekladali Sväté Písmo a bohoslužobnú liturgiu do staroslovienčiny v novom písme hlaholike. Konštantín ju zostavil podľa malej gréckej abecedy – miniskulné kurzívne písmo – s prihliadnutím na hláskoskladbu slovanského jazyka. Byzantskí vierozvestcovia prišli s niekoľkými učeníkmi na Veľkú Moravu v roku 863, svoju prácu začali založením učilišťa pre výuku kňazov. V rokoch 863 – 867 dokončili preklad Starého a Nového zákona do staroslovienskej reči. Ako úvod k prekladu Biblie napísal Konštantín predslov k evanjeliám PROGLAS. Je to najstaršia slovanská básnická skladba, ktorá nádherným textom vyjadruje jadro veľkomoravskej misie. Má 110 12-slabičných veršov. Stala sa u nás zdrojom literárnej tvorby.

Vyučených žiakov bolo potrebné vysvätiť. Veľká Morava však nemala svojho biskupa. Preto sa Konštantín a Metod pobrali v roku 867 do Ríma, kde medzitým dostali pozvanie od Sv. stolice, aby doniesli ostatky pápeža sv. Klimenta, ktoré priniesli z Krymu. Výsledok návštevy bol úspešný. Pápež Hadrián II. dal súhlas k užívaniu staroslovienčiny v liturgii, ako aj k zriadeniu samostatnej cirkevnej organizácie, podliehajúcej Sv. stolici. Za kňazov a diakonov  boli vysvätení aj ich žiaci. Pre chorobu Konštantína bratia zotrvávali v Ríme. Konštantín vstúpil do kláštora, dostal rehoľné meno Cyril, a ako 42-ročný vo februári 869 zomrel. Jeho telo uložili v Ríme v Bazilike sv. Klimenta.

Medzitým si Svätopluk, Rastislavov synovec, rôznymi výbojmi i vierolomnou taktikou upevňoval moc a rozširoval územie spadajúce pod jeho správu. Rastislava, uväznili, oslepili a zomrel v kláštore. Pre obvinenia zo strany franských biskupov, hlavne nitrianskeho biskupa Vichinga, sa Metod opäť musel brániť pred pápežom, ktorý ho podporil. Pri návrate z Ríma v roku 871 ho počas cesty východofranskí kňazi zajali a uväznili. Na slobodu sa dostal až v roku 873 na zákrok pápeža Jána VIII., ktorý ho vymenoval za arcibiskupa novej  Moravsko-Panónskej diecézy a za legáta Ríma na Veľkej Morave. Pre Veľkú Moravu bola veľmi dôležitá listina (bula) pápeža Jána VIII., známa ako Industriae tuae (jún 880). Obsahuje súhlas k používaniu slovanského jazyka v liturgii a potvrdenie Metoda vo funkcii arcibiskupa na území Svätoplukovej ríše, ktorú zobral pápež pod ochranu Apoštolskej stolice, čím ju postavil na úroveň ostatných európskych štátov. Tak sa dostala staroslovienčina ako štvrtý jazyk popri hebrejčine, gréčtine a latinčine medzi bohoslužobné jazyky.

Metod, ako legát s právomocou pre slovanské územia, šíril a upevňoval kresťanskú vieru aj u Čechov, Vislanov v Poľsku a u sťahujúcich sa Maďarov na územie Veľkej Moravy.

Údajne pokrstil aj české knieža Bořivoja s manželkou Ľudmilou. Intrigy voči Metodovi však pokračovali až do jeho smrti. Zomrel 6. apríla 885.

Situácia na Veľkej Morave sa zmenila, keď sa pápežom stal Štefan V., ktorý v roku 885 zakázal používať slovanský jazyk ako bohoslužobný. Správy veľkomoravskej cirkvi sa so Svätoplukovou podporou zmocnil Viching, ktorý zrušil aj slovanské učilište na Morave. Boj o územnú svetskú vládu pokračoval. V roku 894 Svätopluk zomrel. Panónske kniežatstvo spustošili a rozvrátili prichádzajúci Maďari.

Po smrti Metoda jeho učeníci, ktorí sa odmietli podriadiť Vichingovi, boli vystavení prenasledovaniu. Niektorých predali do otroctva, iných ako aj Gorazda, ktorý sa podľa želania Metoda mal stať jeho nástupcom, uväznili a nakoniec vyhnali z Veľkej Moravy. Väčšina z nich sa dostala do Bulharska. Dedičstvo byzanstko-slovanskej cirkvi našlo svoje pokračovanie najmä medzi južnými a východnými Slovanmi a vzniklo tam aj bohaté slovanské písomníctvo. V Orchide, v dnešnom Macedónsku, ktoré patrilo Bulharsku, Kliment, žiak Metoda, založil kláštor a školu. Vychoval 3500 žiakov a škola sa stala centrom slovanskej literárnej činnosti. Pri písaní používali Konštantínovu hlaholiku, ktorá potom vo východnej oblasti Bulharska bola prepracovaná na cyriliku, používanú bežne od 12. storočia.

Na Slovensku, po vyhnaní žiakov Metoda a po páde Veľkej Moravy, sa po dlhé storočia liturgia a bohoslužobné obrady v Rímskej cirkvi konali len v latinskom jazyku. Až po Vatikánskom koncile (1962-1965) môžu sa namiesto latinčiny používať národné jazyky.

Odchodom byzantských kňazov kresťanstvo na Veľkej Morave, vedené franskými kňazmi, pokračovalo v tej forme, akú malo pred príchodom vierozvestcov.

Hoci účinkovanie Cyrila a Metoda bolo z historického hľadiska krátke, ani nie 22-ročné, ich misia mala veľký význam pre upevnenie kresťanstva u nás. Osud vývoja kresťanstva v Uhorskom kráľovstve, budovanie novej tradície v kresťanskej sfére bolo ako vždy spájané s politikou. To však nie je naša téma.

Existencia Byzantsko-slovenskej cirkvi na Slovensku sa vysvetľuje nielen ako dedičstvo veľko-moravskej tradície, ale aj v historických súvislostiach nepriamo cez príchod a usadenie sa východných kresťanov na našom území.

Vynájdenie staroslovienskeho písma bolo všeobecným kultúrnym činom. Bol to čin duchovný a vyslovene kresťanský. Ako hovorí Konštantín v Prológu k preloženému Sv. Písmu: „Slovo v cudzom jazyku iba zvon medený. Kto Hospodinove slová v rodnom jazyku pozná, tomu sám Kristus svoju múdrosť zjaví.“

Tradícia a prítomnosť misijného diela Cyrila a Metoda

Cyrilo-metodská tradícia sa za vlády uhorských panovníkov zamlčovala, ale nezanikla. Koncom 17. a v 18. storočí v dobe národno-oslobodzovacích hnutí sa hlavne kňazi, učitelia a spisovatelia snažili oživením histórie prebúdzať u nás národné povedomie. Boli to najmä Bernolákovci: Ján Hollý napísal epos Cyrilo-Metodiada, v ktorom čerpal aj z prác Dobrovského, Kollára a Šafárika. V dobe národného útlaku bol jubilejný rok 1863 – tisícročie od príchodu Cyrila a Metoda príležitosťou prebúdzať národ z letargie. Na celom území obývanom Slovákmi, na výzvu Štefana Moyzesa a Karola Kuzmányho, sa konali slávnostné bohoslužby. Už koncom roka 1862 superintendent Kuzmány rozoslal liturgiu, texty Písma svätého, prosebné modlitby s piesňami do evanjelických zborov. „Všetko na rozpomienku pre náš národ slovanský nesmierne vážnu prípadnosť, aby už teraz upozornil a cirkve sa pripravili k tisíceletým hodám.“ (citácia). Všeobecne sa to považovalo za akt zblíženia slovenských evanjelikov a katolíkov, aby sa národ zjednotil.

P.O.Hviezdoslav do svojej veľbásne „Žalm na tisícročnú pamiatku vierozvestcov Cyrila Metoda“ použil na záver skladby posledný verš z Konštantínovho Proglasu: „Budi Gospodi milost Tvoji na nás nynie i ve vieki!“

Proglas je významným pomníkom kresťanskej kultúry. Inšpiroval mnohých umelcov. Jeho 27 veršov prebásnených v slovenskom i anglickom jazyku je na súsoší Cyrila a Metoda od akademického sochára Andreja Rudavského pri jednom z hlavných vchodov do budovy Spojených národov v Ženeve. Úvodné verše v origináli (hlaholike) sú vytesané do žuly na Nitrianskom hrade

Svätenie Cyrila a Metoda stanovil už Karol IV. na synode v roku 1349. Pápež Lev XIII. roku 1880 encyklikou určil 5. júl za sviatok pre celú cirkev. U nás je tento deň štátnym sviatkom. V preambule ústavy Slovenskej republiky je odkaz na cyrilo-metodské pravdy a hodnoty. Pápež Ján Pavol II. v roku 1980 apoštolským listom vyhlásil Cyrila, Metoda a Benedikta za spolupatrónov Európy..

Jednoročné oslavy 1150. výročia príchodu byzantských vierozvestcov na naše územie sa začali v júli 2012 a vyvrcholia toho roku. Do podujatí sa majú zapojiť všetky kresťanské cirkvi na Slovensku i v Čechách. Je to snáď príležitosť i pre nás, slovenských evanjelikov, hlbšie sa zamyslieť nad historickým cyrilo-metodským dedičstvom. To, čo Konštantín a Metod začali, o 650 rokov neskôr Martin Luther uviedol reformáciou do života cirkvi, keď sa slovo Božie čítalo a bohoslužobné obrady sa začali konať v reči ľudu.

                                                                                              Zlata Šallingová

                                                                       Modlitebné spoločenstvo pri ECAV Košice

Použitá literatúra:

-     Ján Stanislav: Slovanskí apoštoli Cyril a Metod a ich činnosť vo  Veľkomoravskej  ríši, Bratislava 1945

-     František Dvorník: Byzantské misie u Slovanov, Vyšehrad 1970

-          Slovensko – Dejiny I. diel, Obzor 1971

-          Národný kalendár, Matica slovenská 2000

-          Ottov Historický atlas Slovenska, zostavil Pavol Kršák 2009, aktualiz. 2012

-          Historická revue – špeciál 2013