O NÁS
Hlavná stránka
Nová webstránka
O nás
História
Štruktúra

ŽIVOT V ZBORE
Bohoslužby
Detská besiedka
Mládež a dorast
Biblické hodiny
Stredisko evanjel. Diakonie
Modlitebné spoločenstvo
Časopis Prameň
Cirkevná daň

AKTIVITY
Kázne
Audio kázne
Informačné listy
Zborový farár
Predstavujeme
Akcie
Naše talenty
Svedectvá, úvahy
SLUŽBA V KOSTOLE
Upratovanie v kostole
Konfirmandi

MOS April 2013


Blahoslavení chudobní duchom

Mt 5,3: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské.

Začíname preberať novú tematickú časť. Pre tento rok boli vybrané blahoslavenstvá Pána Ježiša Krista, ktoré nachádzame napísané v Matúšovom evanjeliu. Pán Ježiš takto začína svoju kázeň – reči, na vrchu. Ak sa pozrieme na prvé verše tejto kapitoly, musíme si uvedomiť, že Pán Ježiš tieto slová adresuje priamo svojim učeníkom. Mt 5,1-2: „Keď (Ježiš) videl zástupy, vystúpil na vrch, a keď si sadol, pristúpili k Nemu Jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich. Ako učeníci, ktorí denne zažívali Božiu moc skrze Ježiša Krista, by sme chceli počuť, ako nás Majster povzbudzuje k sile, vytrvalosti, poznaniu. Potrebujeme predsa počuť návod, ako naplniť svoje túžby, zalepiť prázdne miesto v srdci. Ukojiť túžbu po nedosiahnutom.

Pán Ježiš nás chce učiť, no neučí nás slovami, ktoré by sme očakávali od učiteľa dnešnej doby. Ľudia, ktorí Ho počúvali sami vyznali - Mt 7,29: „lebo ich učil ako ten, kto má moc, a nie ako ich zákonníci.“ Pán Ježiš je tu nie len ako dobrý učiteľ, ale rovnako tu stojí ako Boh, ktorý je za stvorením človeka. Ježišovo chápanie existencie, poslania a úlohy človeka, sa celkovo vymyká nášmu poznaniu a vnímaniu. Môžeme sa akýmkoľvek spôsobom pozerať sami na seba, no predsa len veľmi ťažko pochopíme, čo Kristus požaduje, či kladie ako normu existencie. Je jediným, ktorý dokonale pozná zmysel stvorenia ľudských bytostí, ich pád, ale aj prázdnotu, ktorú pociťujeme. Je jediným, ktorý bol pritom, keď Boh Otec vdýchol dych života do nozdier človeku, no rovnako, keď človek stráca to najvzácnejšie spojenie s Bohom.

Svojich učeníkov začína učiť blahoslavenstvá. Čo to znamená, keď Pán Ježiš hovorí blahoslavení? Blahoslaviť rovná sa priať niekomu šťastie, vyzdvihovať ho nad ostatných, určovať ako najvyšší symbol. Oslavovať, velebiť. Postaviť niekoho ako vzor. Pán Ježiš teda hovorí o akomsi symbole dokonalosti, najvyššej hodnoty. Niečom po čom by sme mali túžiť, čo by malo byť cieľom nášho bytia, čo by sme mali chcieť dosiahnuť. Načo by sme mali zamerať všetky svoje túžby.

Aká je naša ľudská predstava o šťastí? Čo by ste čakali, keby vám niekto chcel rozprávať o šťastí? Človek nemôže podľa nášho vnímania prežívať pravé šťastie, ak nie je duchovne aj telesne uspokojený. Dokonca radi počúvame a spoliehame sa na slová zaznievajúce Izraelu, keď vstupuje do zasľúbenej zeme (5M 28,2): „Splnia sa na tebe všetky tieto požehnania a budú ťa sprevádzať, ak budeš poslúchať slovo Hospodina, svojho Boha.“ Požehnanie Hospodinovo je v celej Starej Zmluve spojené s naplnením potrieb človeka. Ak teda budeme dodržiavať Božie prikázania a verne nasledovať Božie slovo, malo by pre nás byť samozrejmým Božie požehnanie, ktoré sa dokazuje v hojnosti zemských darov, naplnení duchovných, ale i telesných potrieb.

V tomto zmysle, by sme chceli poznať pravý recept na šťastie. Ak sa zahľadíme okolo seba, vidíme, že človek svoje šťastie hľadá v prvom rade v bohatstve. Ak máme nedostatok, tak nepociťujeme šťastie, skôr naopak sklamanie. Mať nedostatok vo všeobecnosti vyvoláva v človeku túžbu – snahu, po naplnení. Takáto túžba nás ženie v pred, aby sme čím skôr zaplnili prázdne miesto. Naopak byť bohatým je ideálnym symbolom dnešnej doby, je to stav dokonalého naplnenia. A tak sa zháňame po telesných daroch, aby sme zabezpečili sebe a svojim blízkym, v tomto stave ľudskej blaženosti. Aj keď sami vieme, že tento pocit blaženosti je len chvíľkovým, momentom, okamihom, predsa po ňom v hĺbke duše prahneme. A zabúdame na slová Pána Ježiša (Mt 4,4; 5M 8,3): „Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“ Či na slová vyrieknuté o niekoľko veršov ďalej (Mt 6,33): „Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané.

Ako to ale myslí Pán Ježiš, keď svojim učeníkom hovorí o chudobe, dokonca o chudobe ducha? Ako môžeme prežívať požehnanie, radosť, ak sme chudobní a máme nedostatok? Ak sme prázdny a vyprahnutí? Čo môže byť dobré na chudobe, biede, nedostatku? Veď práve bohatí zažívajú pokoj v tom, že majú všetko potrebné k svojej existencii. Chudoba nás vedie k závislosti na iných. A vo svojom vnútri predsa túžime po slobode, byť nezávislým, nebyť odkázaný na nikoho a nič. Pri chudobe potrebujeme, aby nám niekto pomohol, aby nás niekto zaopatril. Doplnil to, čo nám chýba. Ako to teda myslí náš Majster, keď hovorí o radosti tých, ktorí takýto nedostatok prežívajú?

Veď aj keď hovoríme o duchovnom živote, našu pozornosť si zaslúži človek, ktorý je duchovne bohatý. Ktorý oplýva všetkými darmi, pretože je zaujímavý, výnimočný, „duchovný“. Má to, po čom nám srdce prahne. Je pre nás „Človek“, hodný obdivu. Nie div, že v našich spoločenstvách takýto duchovne bohatí zaberajú popredné miesta, sú jednoducho „IN“. Sú našimi vzormi. Ibaže Pán Ježiš predsa len hovorí o šťastí v chudobe, čo podľa našich predstáv nijako nejde dohromady.

Na adresu takýchto „duchovne bohatých“ Pán Ježiš hovorí veľmi kruté slova: Mt 23,3-7: „Čokoľvek by vám hovorili, konajte a zachovávajte, ale podľa ich skutkov nerobte, lebo hovoria a nekonajú, zväzujú ťažké bremená a nakladajú ľuďom na plecia, ale sami nechcú ich pohnúť ani prstom. A všetky svoje skutky konajú, aby ich ľudia videli. Širšími si robia modlitebné remienky a zväčšujú strapce na rúchu; obľubujú si predné miesta na hostinách, prvé miesta v synagógach, pozdravy na námestiach, a to, keď im ľudia hovoria: Majster!“ Aj v Izraeli boli duchovne bohatí ľudia, ich postavenie, spôsoby si zaslúžili obdiv veľkých zástupov, no ako hovorí Pán Ježiš (Mt 23,27): „Beda vám, zákonníci a farizeji-pokrytci, že sa podobáte obieleným hrobom, ktoré sa zvonku zdajú krásnymi, ale vnútri sú plné umrlčích kostí a všelijakej nečistoty.“

V čom teda skutočne tkvie podstata nášho pohľadu na duchovný život? Čo je pre nás naozaj duchovným požehnaním? Radi čítame, počúvame, sledujeme duchovný svet. Sme povzbudení, ak smieme akýmkoľvek spôsobom sami napĺňať svoje duchovné potreby. To všetko môžeme robiť, takto sa zháňať, ponáhľať, pachtiť.

Je toto, ale skutočná podstata toho pravého duchovného života? Môžete byť láskavými, milými, priateľskými, môžete všetkým naokolo dokázať svoje dobré úmysly, ale skutočnú, pravú Božiu lásku sa nemôžete naučiť, ani ju nijako dosiahnuť. Je to v prvom rade veľkým Božím darom pre náš život. Ak chceme nastúpiť na cestu Božieho kráľovstva – nasledovať Krista potom (L 9,23) „Kto chce prísť za mnou (Ježišom), nech zaprie sám seba, berie svoj kríž deň po deň, a tak ma nasleduje.

Všetko to, čo človek skutočne potrebuje, čo hľadá, čo ho naozaj naplní nie je v našej moci dosiahnuť. Božie kráľovstvo sa nedá zaslúžiť. Je mimo našich síl, schopností. Čokoľvek „my chceme...“ je vždy poznačené silnou farbou nášho ľudského egoizmu, presiaknuté hriechom, zdeformované, pokrivené, zničené, ako celé stvorenie (R 8,22): „Veď vieme, že všetko stvorenstvo spoločne vzdychá a spoločne bolestí až dosiaľ.

Pán hovorí (Zj 3,17): „Keď hovoríš: som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem, a nevieš, že si biedny, aj úbohý, aj chudobný, aj slepý, aj nahý,...

Práve vtedy, keď si myslíme, že sme konečne niečo dosiahli, práve vtedy nám Pán hovorí, že sme všetko stratili. Chudobu vnímame ako nežiaduci stav. Niečo, čo musíme za každú cenu zmeniť. Nemôžeme ostať takí. Prázdnota, ktorá nás ničí, zabíja naše ego, našu hodnotu, naše určenie. Nemôžeme predsa ostať prázdny? Veď práve prázdnota, nedostatok je vyjadrením nášho poníženia, našej nedostatočnosti, našej mizérie. Je nám to vryté do srdca od pádu prvého človeka. Chceme dosiahnuť plnosť, no nechceme prijať Božiu pomoc.

Ak Kristus v tomto všetkom požaduje od nás duchovnú chudobu, je to ako zriecť sa všetkej svojej hodnoty, všetkého toho, čo mňa robí človekom, čo mi dáva hodnotu, čo mi dáva zmysel mojej existencie. Stratiť seba samého. Vzdať sa svojich egoistických túžob. Ustúpiť z prvého miesta svojho života a prenechať ho Tomu, komu skutočne patrí. Vypratať – vyprázdniť celé svoje vnútro, aby ostalo prázdne, prahnúce po Božej blízkosti.

Ako hovorí sám náš Majster, musíme sa stať chudobnými v našich predstavách a snahách, v našich túžbach niečo dosiahnuť, niečo mať, niečo môcť riadiť, vlastniť. Odovzdať sa do rúk Božích, nemať – nevlastniť nič, no predsa byť vedený Pánom Ježišom ďalej. Ak chceme do džbánu so starou, páchnucou vodou nabrať čerstvú, osviežujúcu, potom musíme najskôr to staré vyliať, vyprázdniť.

Pokiaľ sa však budeme držať iba našej predstavy o Bohu – nikdy nespoznáme Boha ako živú nekonečnú bytosť. Boha nemôžeme vtesnať do našej predstavy. Boh nie je naším obrazom, podobou toho, čo si vysnívame, či pozbierame ako úlomky nejakej mozaiky. My sami sme obrazom Boha, hoc veľmi znetvoreným obrazom – obrazom do ktorého zasiahol hriech. Ak teda chceme byť naozaj bohatí, ak chceme získať ten najvzácnejší poklad, potom sa musíme najskôr stať chudobnými, vzdať sa všetkého a prijať Boží dar. Jediným skutočným bohatstvom pre človeka je kráľovstvo Božie. Nemôžeme ho síce dosiahnuť svojou šikovnosťou, ale Boh nám ho z lásky dáva, aby sme sa stali najbohatšími v Ňom.

                                                                                                                      AMEN.

AKTUÁLNE
Kontakty
Zborové oznamy
Fórum
Fotogaléria
Odkazy
Oznamy - nové

Oznamy