9.nedeľa po Sv. Trojici

Piesne: 207, 234, 196, 628 A. 61

Liturgické texty: Iz 64, 1-3.4b-8; Ef 3, 14-21; L 15, 11-24

Kázeň: Iz 63, 16   Téma: Verím, že Boh je môj Otec

            Dnes sa v téme našich kázní posúvame o krok a ďalej a zamýšľame sa nad vyznaním: Verím, že Boh je môj Otec. 

1.         Už v SZ vyvolený Boží ľud poznal, že Boh Hospodin je ich Otcom. Čítali sme to pred chvíľou v našom texte: „Veď Ty si Otec náš.“ (Iz 63, 16)V jednom veršíku dokonca až dvakrát toto vyznanie: „Ty si náš Otec“. A v kapitole 64 opäť, ako sme to čítali v SZ texte pred oltárom: „A predsa, Hospodine, Ty si Otec náš...“ (Iz 64, 7). Aj na iných miestach SZ je Pán Boh predstavovaný ako Otec a Jeho vyvolený ľud ako Jeho deti.

            My kresťania sme však druhý ľud, ľud NZ po Pánovi Ježišovi Kristovi. Je pre nás dôležité poznať, že my sa nestávame automaticky Božími deťmi. V čase SZ sa každý človek „automaticky” stával členom Božieho ľudu. Keď sa narodil nový človek ako Žid, bol automaticky začlenený do rodiny Božieho vyvoleného ľudu. Stal sa Božím dieťaťom a Boh sa mu stal Otcom.

            No o celom svete to tak neplatí. To, že sa niekto narodí, ešte hneď neznamená, že sa stáva Božím dieťaťom a Boh sa mu stáva nebeským Otcom. Kto je teda dnes Boží syn, kto je Božia dcéra v dnešnej dobe? Je to iba člen vyvoleného izraelského národa? Alebo je to každý človek? Veď Pán Ježiš sa narodil pre všetkých!

            Áno, Pán Ježiš sa narodil pre všetkých, Boh túži byť Otcom všetkým ľuďom na svete. A predsa: Musíme sa stať členmi Božej rodiny. Tak ako sa Židia stali členmi Božej rodiny len tým, že sa narodili, my kresťania sa stávame členmi Božej rodiny našim krstom a našou vierou. Naše členstvo v Božej rodine je teda podmienené tými dvomi vecami: krstom a vierou. Nejde to teda automaticky, že každý je hneď členom Božej rodiny. My sa tak voláme po Bohu. Každá rodina sa volá Božou rodinou a jej členom sú tí veriaci, ktorí v Pána Ježiša Krista veria ako svojho osobného Pána a Spasiteľa. V NZ texte sme počuli slovo od apoštola Pavla, že my  kresťania „skláňame kolená pred Otcom, po ktorom sa volá každá rodina na nebi aj na zemi...“ (Ef 3, 14-15). Boh sa v krste stal naším Otcom. Keď sme boli pokrstení, stali sme sa členmi Božej rodiny, Pán Boh nás prijal za svoje deti a to preto, aby sme spolu s Ježišom Kristom chodili v novote života (R 6, 4).

            Krst pritom nie je jednorázová mágia. To, že sme boli pokrstení, že nás Boh prijal za svoje deti a my máme právo Ho nazvať svojím Otcom, to ešte neplatí automaticky. Tak ako sa to aj dnes stáva, že častokrát niekto z rodiny vypadne. Mnohí si povedia: ja nechcem patriť do tej mojej rodiny a žijú tak, ako keby neboli jej súčasťou. A tak sa stane, že také neverné dieťa je z rodiny vydedené. Alebo sa niekedy samé vydedí.

            Toto sa žiaľ, v Božej rodine stáva omnoho častejšie ako v rodinách tohto sveta. Častokrát sa mnoho pokrstených kresťanov rozhodne, že do tejto rodiny nechcú patriť, že odmietnu nazývať svojho Boha Stvoriteľa Otcom a Pánom a žijú mimo tohto duchovného domova, mimo Božej rodiny. Žijú tak, ako keby Boh nebol ich Otec a oni neboli Božími deťmi. My, ktorí tu dnes sedíme si môžeme položiť otázku: Krstom som sa stal Božím dieťaťom. Využívam toto právo a toto privilégium Božieho synovstva? Viem, že Boh je môj Otec? Žijem tak, ako by Ním bol?

            Pán Boh nám vo svojom slove na mnohých miestach dal odkazy na to, akým On je Bohom a Otcom. V liturgickom evanjeliu o márnotratnom či stratenom synovi (L 15, 11-32) sme počuli, že je Boh je Otcom, ktorý čaká na svoje dieťa; že je Otcom, ktorý má so svojím dieťaťom trpezlivosť; že je Otcom, ktorý svoje dieťa miluje také aké je, aj s chybami. Je to krásne evanjelium, ktoré odkrýva viaceré Božie – otcovské vlastnosti, ale aj tie naše, ľudské.

            Ten mladší syn – to je dieťa dnešnej doby: Otec, daj mi hneď to, čo mi patrí, nechce sa mi čakať, chcem od teba odísť dnes.... Častokrát sa podobáme jemu. Sme síce Božími deťmi, v krste sme sa stali členmi Božej rodiny, nazývame Ho aj Otcom a tak často by sme od Pána Boha chceli si vziať len tie priority, tie dobré veci, ktoré nám môže ponúknuť. Povieme si: Nech nám dá šťastie, nech nám dá zdravie, nech nám dá spokojnosť, ale my Ho k svojmu životu vlastne ani nepotrebujeme...

            Tak si to myslel aj ten mladší syn, ktorý si od otca chcel zobrať len to požehnanie. A netúžil po otcovej prítomnosti. Častokrát aj mnoho Božích detí čerpá od Pána Boha len to dobré, ale s Otcom – Bohom netúži mať nič spoločné. A potom sa ľudia pýtajú: Bože, prečo? Prečo prichádzajú do môjho života rany? Prečo sa mi nedarí? Prečo sa mi stalo to a to...?  A obviňujmeme Pána Boha: Keď si náš Otec, prečo si to dopustil?

            Vtedy je na mieste vstúpiť si do svedomia, ako si vstúpil do svedomia aj syn z nášho evanjelia. Uvedomil si, že problém nebol v otcovi, ale v ňom. To, že trpel biedu, spočívalo v zlom spôsobe jeho života a v jeho rozhodnutí, že svojho otca k šťastiu nepotrebuje. Je to jedna z odpovedí, keď sa pýtame aj my Pána Boha: Prečo? Prečo prichádzajú rany do nášho života?  Možno preto, aby sme si uvedomili, že my potrebujeme Boha ako svojho Otca. Potrebujeme byť s Ním vo vzťahu, potrebujeme tráviť s Ním čas, potrebujeme byť v Jeho blízkosti, potrebujeme počúvať Ho a rozprávať sa s Ním. Aby bol náš vzťah plnohodnotný.

            Teda, brat / sestra, nezabúdajme, že Boh je náš Otec, že sme súčasťou jednej veľkej Božej rodiny, ktorej sme sa stali súčasťou skrze krst svätý a ktorej existencia stála život nevinného Božieho Syna Ježiša Krista. Nepohŕdajme členstvom v tejto Božej rodine. Trávme v tejto Božej rodine čas, prichádzajme k nášmu nebeskému Otcovi, buďme s Ním úzko spojení, ako je každé dobré dieťa v spojení so svojím otcom aj vtedy, keď vyrastie.

2.         Aj keď už máme svoje rodiny, predsa dobré a vďačné deti udržujú vzťah so svojimi rodičmi, matkami a otcami. V dnešnej modernej dobe je to možno cez tie prostriedky, keď tým svojím rodičom aspoň zavoláme, “zaskypujeme“alebo napíšeme mail: Otec, mama, ako sa ti darí?... Alebo si raz za čas nájdeme čas a navštívime svojich rodičov.... Takto nezabúdajme ani na Pána Boha, že je náš Otec, ktorý nás miluje, ktorý nás túži zahŕňať požehnaním, a to dokázal na dreve golgotského kríža … To bolo to najväčšie požehnanie, aké nám mohol dať, keď nám odpustil naše hriechy.

            Toto poznali už ľudia SZ, keď tušili a vedeli, že Boha ako svojho Otca potrebujú, lebo On ako prvý robí kroky k nim. Tak ako sme to čítali: „Ty, Hospodine, si Otec náš, Tvoje meno od pradávna je: Náš Vykupiteľ.“ Vykupiteľom sa stal náš nebeský Otec v Pánovi Ježišovi Kristovi,  keď On zomieral za teba/mňa na golgotskom kríži... Takto sme sa stali členmi Božej rodiny - skrze život a smrť, skrze krv Pána Ježiša.

            Takto nás nebeský Otec miluje, nielenže Mu ide o náš večný život, o spásu v nebi, ale ide Mu aj o naše každodenné požehnanie. “Tak veľmi som ťa miloval, že ti stále preukazujem svoju milosť” – to je slovo od Boha pre nás, pre teba/mňa. Túto milosť nám Pán Boh túži preukazovať každý jeden deň: cez každodenné prebudenie sa do nového dňa, cez milosť vychádzajúceho slnka, cez milosť rodičov, životných partnerov, cez deti, cez brata a sestru, priateľov, ktorých máme vedľa seba... Pán Boh ako milujúci nebeský Otec má pre nás každý jeden deň prichystané množstvo požehnania. Sľubuje nám, že nás nenechá samých. On nepatrí k tým rodičom, ktorí povedia: Už si dospelý, postav sa na svoje nohy a postaraj sa o seba. Boh k nám stále pristupuje akoby sme boli malé deti, chce nám každý deň preukazovať lásku a každý deň nás chce požehnávať. V Božom slove to dal Boh takto zapísať – krásne vyznanie a prísľub: „Ajhľa, do dlaní som si ťa vyryl.“ Takí sme vzácni u Boha, že si moje/tvoje meno vyryl do dlane, nikdy na nás nezabudne, má nás napísaných  na ruke, sme hlboko zaštepení, vrytí v Jeho srdci! Pamätajme, že Boh po nás túži, že na nás nezabúda,  že sme Mu vzácni. Vie všetko, čo potrebujeme skôr ako my o to prosíme a predsa – túži po našich prosbách, po našom volaní k Nemu... Tak ako dobrý rodič vie, čo jeho dieťa potrebuje, ale túži sa so svojím dieťaťom rozprávať. Rodič túži, aby mu dieťa povedalo: Mám ťa rád.. Rodič túži po tom, aby mu dieťa povedalo: Mama, oco, poď so mnou, nechcem ísť sám. Rodičovi to veľmi dobre padne. Aj keď o tom veľmi dobre vie, keď je to dieťa malé, čo ono potrebuje. Tak aj náš nebeský Otec túži po nás, po našej blízkosti, túži, aby sme Ho prosili, aby sme sa s Ním rozprávali, aby sme Mu ďakovali. Veď sme Jeho synmi a dcérami.

3.         Po Bohu, ako po našom Otcovi sa menujeme aj kresťanskými rodinami. A to je veľká zodpovednosť: vedieť, že ja nesiem za svoju rodinu veľkú zodpovednosť nielen v zmysle bežnej rodiny, v zmysle sociálnom, spoločenskom, právnom, ale ja nesiem svoju zodpovednosť za moju rodinu aj pred Bohom, veď po Bohu sa volá moja rodina kresťanská rodina. Ja mám k Bohu privádzať členov svojej rodiny: svoje deti, tých členov rodiny, ktorí sa podobajú tomu stratenému a zatúlanému synovi, ja, ak som sám blízko nebeskému Otcovi, mám povinnosť privádzať k Nemu tých v mojej rodine, ktorí žijú tak, akoby svojho nebeského Otca nepotrebovali. Máme to robiť vo vedomí, že náš Boh nie je len dobrým Otcom, ktorý nám pomáha, ale že On je zvrchvaným Pánom, že je aj Sudcom, vo vedomí, že sa raz pred Neho všetci, aj tí, ktorí Ho odmietajú, raz postavia.  Raz sa pred Ním každé koleno skloní, každého bude ako spravodlivý Otec súdiť, raz Mu bude každý vydávať počet zo svojho života...

            Vidíme takto nášho Boha? Takto Ho máme vidieť – komplexne ako nášho Otca,  so všetkými dobrými, ale aj prísnymi vychovávajúcimi vlastnosťami. Veď dobrým otcom /matkou/ nie je ten, kto svoje dieťa len híčka, rozmaznáva, nič mu nepovie; dobrý otec vychováva aj tým, že napomenie aj pokarhá a potrestá. Božie slovo hovorí, že Boh dokonca tých, ktorých miluje aj prísne vychováva a tresce a švihá prútom každého, koho prijíma za syna/dcéru. Božie slovo používa obraz, že nás Boh vychováva aj prútom, a to len preto, že nás miluje a že nám chce dobre. Prijmime teda od nášho Otca nebeského aj výchovu, aj pokarhanie, aj obrazné švihanie prútom, vediac, že náš Otec nám chce len dobre. Tak ako to vieme z vlastnej skúsenosti – keď nás rodič napomenul, pokarhal, výchovne potrestal, keď to bolo potrebné, že to napokon poslúžilo k dobrému, aj keď vtedy sme to hádam tak necítili. A predsa nás chcel rodič vychovať, aby sme boli čestnými, charakternými, dobrými ľuďmi a nie rozmaznanými darebákmi. Pamätajme, že to isté robí aj náš nebeský Otec. A keď to tak robí, napriek tomu, že tomu zo začiatku nechápame, vedzme, že to robí preto, lebo nás miluje a vidí ďalej, ako vidíme my. Vedzme, že je to len pre naše dobro, pre naše požehnanie. Až s odstupom času prídeme na to, prečo nám nebeský Otec nedal tie veci, o ktoré sme vtedy prosili a túžili po nich. Prečo s nami jednal tak ako jednal. Viďme teda nášho Boha ako Otca v komplexnosti, ktorý nás nekonečne miluje, a keď sa nám niekedy zdá, že je prísny, nepovedzme si: Ja takého Otca nechcem, nepotrebujem, budem si žiť po svojom. Pretože skôr či neskôr na to prídeme, že Boh nás nekonečne miluje. Tak ten márnotrtný syn na to prišiel, keď si  povedal: Vrátim sa domov, ku svojmu otcovi, a poprosím ho o odpustenie.

            Bratia a sestry, každý jeden deň prichádzajme k nášmu nebeskému Otcovi. Každý jeden deň sa vracajme k Nemu s tým, že Ho potrebujeme, lebo nás nekonečne miluje a zahŕňa nás požehnaním. Ďakujme nášmu Bohu, že sa nám v Ježišovi Kristovi predstavil ako milujúci, verný, ale aj prísny Otec, ktorý nás vychováva, aby sme boli v živote požehnaní. Táto viera v Boha Otca dáva nášmu životu zmysel a hodnotu Božích detí. Amen.